Zenová flauta

Japonská flauta Šakuhači je veľmi dobre známa medzi poslucháčmi etnickej hudby, ale tiež aj medzi tými, ktorí sa venujú Zenu. Táto flauta, ako väčšina japonských hudobných nástrojov má pôvod v Číne. Väčšinou sa vyrába z bambusu, ale dnes ju môžeme nájsť vyrobenú aj z iných materiálov. Do Japonska sa dostala v 6. storočí z Číny, no na rozdiel od svojho čínskeho otca počas obdobia Edo bola opravená.

Používali ju mnísi Zenovej sekty Fuke pri Suizene (fúkajúcej meditácii). Tento hudobný nástroj tiež využívali pri žobraní o almužny, takže sa ním dokázali ním aj brániť, keď bolo treba.

Neskôr sa kvôli istým zmenám v japonskom systéme začala Šakuhači používať aj s inými hudobnými nástrojmi, napríklad s citarou Koto, či Šamisenom. Napriek tomu dnes existujú interpreti, ktorí hrajú sólo na Šakuhači.

Čo sa týka zvuku Šakuhači, je to skutočne duchovný hudobný nástroj a naozaj môže asociovať Zen. Ak si k tomu predstavíte zvuky prírody, môže dokonalo evokovať predstavu pravej japonskej záhrady. Tu je príklad hry na Šakuhači.

Taktiež sa môžete stretnúť aj so syntetickým zvukom Šakuhači. To ale nič nie je oproti pôvodnej japonskej Šakuhači, no aj tak ten zvuk môže byť veľmi zaujímavý. Pokiaľ poznáte hudobný projekt Enigma, alebo počúvate relaxačnú hudbu tak počítajte s tým, že ste určite na ňu niekedy narazili. Treba pri tom ešte dodať, že Peter Gabriel vo svojej skladbe Sledgehammer hneď na začiatku použil zvuk syntetickej Šakuhači.

Aj v Jazze táto zenová flauta má osobitné postavenie, hlavne v špeciálnych jazzových formáciách.

Druhá návšteva krajiny vychádzajúceho slnka

Už som na tomto blogu priblížil Japonsko, ale len jeho jednu z tradícii a to je japonské bubnovanie. Konečne nadišiel čas aby som tu priblížil japonskú hudbu tak, ako si ju predstavujeme, hoci sme ju nepočuli. Chcem tým poukázať na určité omyly medzi čínskou, japonskou hudbou a inými ázijskými tradíciami vrámci hudby. Prečo je to tak?

Japonská kultúra bola ovplyvnená čínskou kultúrou, hoci jazykovo len niekoľko slov znie čínsky, no znaky sú tie isté. Okrem čínskych znakov Japončina používa ešte dva zapisovacie systémy. Pozor, Japonci používajú tradičné čínske znaky, no medzi nimi sú aj vlastné čínske znaky, ktoré sa vyskytujú len v japonskom systéme Kandži. Okrem toho existuje ešte slabikové písmá Hiragana a Katakana. To posledné sa používa väčšinou pri cudzích (hlavne anglických) slovách.

Názov krajiny znamená “krajina vychádzajúceho slnka”, keď si vyložíme význam čínskych znakov. Vďaka rôznym čínskym dialektom a iným jazykom poznáme túto krajinu tak, ako ju poznáme, čiže Japonsko, alebo aj, ako krajinu vychádzajúceho slnka. Sú to ostrovy v Japonskom mori, kde sa ľudia živia hlavne rybami a rôznymi pre nás čudnými jedlami. Voľakedy aj ja som mal Sushi obdobie. Toto obdobie súviselo aj s istou japonskou hrou, na ktorej letela celá komunita nevidiacich. Naprogramoval ju jeden pätnásť ročný Japonec a hoci niektoré veci neboli ešte do Angličtiny preložené, u niektorých hráčov táto hra predstavovala pre nich Japonsko, ako úžasnú krajinu. Veď aj ja som isté obdobie počúval J-pop (japonský Pop), no občas sa mi podarilo naraziť aj na ich tradičnú hudbu. Veľmi dobre viete, že v mojom prípade si nájdem cestu k nejakej krajine cez ich tradičnú hudbu alebo hudbu, ktorá má tradičné prvky, príkladom sú balkánske, či arabské krajiny a mnohé iné. Japonsko spolu s ďalšími krajinami Ďalekého východu rastie industriálne tak, že ich kultúra postupne stráca na hodnote, Južná Kórea je toho dobrým príkladom. Paradoxom môže byť Grécko, kde si kultúru vážia do teraz, ale s ekonomikou sa nevedia pohnúť dopredu.

Na druhej strane v Japonsku určite existuje skupina ľudí, ktorá si váži tradície tejto krajiny. My z japonského sveta poznáme hlavne japonskú elektrotechniku, japonské video hry, alebo Kimono. Niektorí ľudia poznajú aj japonské čaje, zenový Budhizmus, alebo milovníci bojových umení aj Džudžucu (u nás nesprávne Džiudžicu), Ajkido, Karate, alebo Džudo. A čo japonskí Samuraji a Seppuku (Harakiri)? Alebo atómové bomby hodené na Hirošimu a Nagasaki? Niektorým ľuďom sa vybavia aj japonské spoločníčky Gejše. Pozor, nie sú to prostitútky, ako by ste si boli mysleli. A čo napríklad japonské záhrady postavené na zenovom umení a Bonsaje, ktoré boli inšpirované čínskym Taoizmom? Veru, Japonsko je krajina protikladov a rôznych kontrastov.

Pri japonskej hudbe je zaujímavé aj to, že niektorí z potulných hudobníkov nevideli. Ďalšou zaujímavosťou sú nástroje, ktoré majú čínsky pôvod, ako som už spomínal. Na prvé počutie ani vy by ste určite nevedeli rozlíšiť, či to je čínska hudba, japonská hudba, alebo kórejská, či vietnamská. Keď si to mám porovnať pocitovo, japonská hudba sa mi javí byť na rozdiel od čínskej, akoby viacej otvorená. Slovami sa to opísať nedá. Radšej poslúži ukážka autentickej japonskej hudby.