Dinastía Torres – Marimby z Kolumbie

Kolumbijská kapela Dinastía Torres vydali tento rok svoj album Los Duendes de la Marimba, čo môžeme z Španielčiny preložiť, ako Marimboví škriatkovia.

Hoci marimbové orchestre sú typické najmä pre strednú Ameriku, tento neobvyklý paradox pre Kolumbiu ma poriadne prekvapil. O tom, že marimba patrí medzi perkusívne hudobné nástroje už písať nemusím. Veď to sami uvidíte, keď si vypočujete hudbu tejto unikátnej kapely. Kolumbia sa snáď každému tanečníkovi, či poslucháčovi latinsko-amerických tancov a hudobných žánrov asociuje hlavne s Cumbiou, než s marimbami. Na tichomorskom pobreží tejto krajiny žijú Afro-kolumbijčania a pokiaľ sa niekto z vás zaujíma aj o africkú hudbu, najmä z oblasti západnej Afriky, každému na um príde perkusívny hudobný nástroj balafón. Balafón môže byť jedným z predkov prvej marimby. Ak ešte stále pochybujete, skúste si porovnať konštrukciu balafónu aj marimby, vypočuť si zvuk oboch týchto hudobných nástrojov a určite uveríte.

Dinastía Torres je hudobnícka rodina pochádzajúca z mesta Guapi, ktoré sa nachádza v regióne Cauca. Práve tento región sa nachádza v juhozápadnej časti Kolumbie na tichomorskom pobreží a je známy najmä touto hudbou.

Keď som po prvý krát počul tento unikátny hudobný projekt bez toho, aby som vedel o tejto kapele sa mi okamžite vybavila Afrika, najmä jej západná časť. Tam boli takéto zoskupenia na každodennom poriadku. Napriek tomu sa mi nepozdával názov. “Ak by to bola kapela z Afriky, volila by najskôr anglický, alebo francúzsky názov. Občas by mohla mať názov v Portugalčine, pokiaľ by išlo o kapelu z oblasti subsaharskej Afriky, ale prečo má názov v Španielčine?” Vedel som, že jedinou krajinou, kde sa dá dohovoriť po Španielsky v Subsaharskej Afrike je Rovníková Guinea. Bol som prekvapený keď som zistil, že táto kapela pochádza z Kolumbie. Napriek asociáciám, ktoré sa okamžite nám vybavia, keď si predstavíme hudbu z Kolumbie sú aj skutočnosti, ktoré spomínam vyššie.

Pozor: Na Youtube sa nenachádza žiadne video k tejto kapele. Preto som si musel pomôcť službou Spotify. Tento album pokojne môžete nájsť aj na Deezery, Youtube music, či na iných internetových službách, kde sa bežne počúva hudba.

Zdroje: Sounds and Colours

 

Pohárový bubon

Aj takto môžeme nájsť bubon Darbuka. Podobá sa na západoafrické Djembe, no nie je na rozdiel od neho vyrábaná z dreva. Zatiaľ, čo sa Djembe ladí lanom, Darbuka sa ladí ladiacimi šrúbami. Blana djembe je vyrobená z kozej kože, no blana darbuky je vyrobená zo syntetického materiálu. Jedno majú tieto pohárové bubny spoločné, hráte na ne rukami.

Keď som po prvý krát hral na pravej darbuke, mal som veľkú radosť. To nebolo djembe, ktoré malo teplý zvuk a pripomínalo mi Afriku. V tom období som mal rád aj africkú hudbu, no prevládala hlavne arabská a turecká hudba. Darbuku môžete nájsť pod názvami, ako doumbek, či v arabskom svete tabla. Pamätám si na príhodu, ktorú som zažil, keď mi niekto s Egypta kúpil tablu, no ja som čakal inú tablu. Indická tabla je niečo úplne iné, než tabla, ako v Egypte nazývajú Darbuku. Až neskôr som sa dozvedel, že v Arabčine slovo “tabla” označuje práve darbuku. Stretol som sa aj s názvom toberleki (v Gréčtine).

Tento hudobný nástroj sa používa od Balkánu cez Turecko až po krajiny arabského sveta. Pozor, v Iráne existuje ešte tombak, no to už nie je darbuka, ktorú si môžete aj vy vypočuť, no patrí do tej istej skupiny, ako darbuka a djembe. Pre zaujímavosť, darbuky sa dajú kúpiť aj v našich obchodoch.

Tu nasleduje sólo hry na darbuke, príjemné počúvanie.

Indonézska perkusívna bomba

Aj takto by sa dalo pomenovať to, čo vytvorila skupina Svara samsara z Indonézie. Týchto päť mladých hudobníkov vás dokáže okamžite dostať do neobyčajného tranzu.

Ako píše magazín Earthbeat, Svara samsara patrí do takzvaného domu situácii Rumah Kahanan, čo je vlastne akási sieť indonézskych interpretov modernej a tradičnej hudby za neziskovým účelom. Táto sieť pokračuje v myšlienke známeho indonézskeho perkusionistu,  bubeníka a skladateľa Innisisriho od roku 2014 a bol to práve on, kto založil umeleckú komunitu Rumah kahanan. V roku 2009 tento skladateľ zomrel, no Rumah kahanan pokračuje ďalej v jeho myšlienke spájať modernú a tradičnú indonézsku hudbu a interpretovať ju aj pre západných poslucháčov.

Príkladom toho je aj spomínaná skupina Svara samsara, ktorej členovia sú z rôznych etník. Veď, Indonézia je multikultúrna krajina. Po mojom zvukovom zážitku z koncertu, z ktorého video si môžete pozrieť je niečim skutočne unikátnym a magickým. Toľko vibrácii vďaka rôznym perkusiám vás hneď transportuje do neobyčajného sveta. Na druhej strane to, že Indonéžania sú skutočne majstri v perkusívnych orchestroch vás môže presvedčiť aj indonézsky Gamelan. Teraz sa ale dobre pripravte na neobyčajnú kozmickú cestu.

Indonézsky Gamelan

Pre tých, ktorí študujú hudbu určite narazili aj na žáner hudby, ktorý sa hrá hlavne na ostrovoch Bali a Jáva v Indonézii. Ide o štýl hudby, ktorá využíva rôzne perkusie, hlavne metalofóny, bubny a niekedy aj flauty, či sláčikové hudobné nástroje. Asi pred jedenástimi rokmi som o indonézskej hudbe nevedel. Keď som dostal CD s ázijskou tradičnou hudbou približne som predpokladal, čo by tam malo byť. Hudba krajín Stredného východu, Číny, Indie, možno Japonska, alebo Indonézie. Vtedy som ani nevedel, ako znie hudba poslednej menovanej krajiny. Vedel som len, že najznámejšie ostrovy sú Bali a Jáva. Toto sa okamžite môže vybaviť pri predstave slova “Indonézia“. Či je to exotická dovolenka, rôzne suveníry z tejto oblasti, toto všetko mi asociovalo Indonéziu. Keď som si pustil jedno z týchto CD, ktoré mali predstavovať ázijskú hudbu, bol som prekvapený. “Veď toto vôbec mi neevokuje Áziu.” Potom som sa dozvedel, že to bola hudba z Bali. Neskôr som sa dopočul o indonézskej hudbe, že práve Gamelan zohráva významné postavenie v tejto krajine.

Balijský Gamelan je známy svojou bujarosťou a rýchlimi rytmami:

Naproti tomu stojí jávsky Gamelan, ktorý má skôr meditatívny charakter a má aj pomalý rytmus: