Duduk (tiež známy aj, ako Ciranapogh) patrí medzi dvojjazýčkové dychové nástroje. Je to arménsky národný hudobný nástroj. Na duduk sa hrá tak, že jeden hráč hrá melódiu, zatiaľ čo druhý hráč ho doprevádza jedným tónom (drónom).
Jeho zvuk okamžite chytí každého za srdce. Je to zvuk plný melanchólie a smútku. Možno práve preto jeho zvuk zvyknú používať rôzni filmoví producenti.
V okolitých krajinách, ktoré susedia z Arménskom existujú podobné dvojjazýčkové dychové nástroje s veľmi podobným zvukom. V Turecku je to Mey, v Azerbajdžane Balaban.
Nasleduje hudobná ukážka hry na Duduk.
Pokiaľ ste zaregistrovaní na Spotify, môžete si vypočuť aj tento playlist so skladbami, kde sa tento hudobný nástroj vyskytuje.
Gajdy sa v Češtine nazývajú Dudy, v Angličtine Bagpipe, ale existuje množstvo gájd a mien pre tento hudobný nástroj.
Vo svete sú veľmi dobre známe škótske gajdy.
Aj v Írsku existujú gajdy. Tie sa ale nazývajú uilleann pipes.
Teraz zavítame na Balkán. V Rodopských horách na juhu Bulharska sa v tunajšom folklóre používa kaba gajda.
Teraz sa ale z Bulharska dostaneme cez Čierne more do Turecka, potom na sever, kde žije etnikum Lazov. Toto etnikum vo svojej hudbe používa gajdy Tulum.
Teraz zavítame do Tuniska. Tam sa používa hudobný nástroj Mezwed (mezoued). Mimochodom gajdy, ako hudobný nástroj bol už populárny v starovekom Grécku, ale o jeho rozšírenie sa pričinili najmä Arabi. Európania si potom gajdy modifikovali, ale nie len Európania, ako sami zistíte.
Ako som už spomínal, existuje množstvo gájd. Málokto ale vie o takzvaných elektronických gajdách. Na ne vám zahrá človek z Astúrie z umeleckým menom Hevia.
Na záver ukážka slovenskej gajdošskej tradície z Horehronia.
V našej (európskej) klasickej hudbe ich počujeme skoro stále. Mená, ako Paganini, či Vivaldi nie sú mnohým neznáme. Boli to slávni skladatelia, ktorí komponovali kompozície pre husle, hoci je pravda, že aj geniálny W. A. Mozart hral na tomto úžasnom hudobnom nástroji, ktorý je súčasťou každého orchestra.
My sa pozrieme na husle trochu inak. Nemali by sme v prvom rade zabudnúť na to, aký hudobný nástroj inšpiroval Európanov, aby vytvorili prvé husle. Ktorý hudobný sláčikový nástroj sa v Európe ocitol, ako prvý? Je to Rebab a vďačíme Arabom za tento hudobný nástroj.
Od Rebabu bol už len krok ku byzantskej lyre, krétskej lyre, husliam a iným sláčikovým hudobným nástrojom. Medzi nimi boli aj srbské gusle. Pozor, gusle je hudobný nástroj podobný arabskému rebabu.
My sa ale dostaneme cez Európu na východ až na mongolské stepy. Tam sa nachádza hudobný nástroj Morin Chúr. Tieto husle sa nazývajú aj konské husle. Ak sa započúvate do zvuku týchto huslí, môžu vám skutočne pripomínať erdžanie, či cval koňa. Mimochodom slák huslí sa voľakedy vyrábal z vlasov konského chvosta. Okrem toho netreba zabúdať, že Mongoli a podobné stepné kmene nemali také moderné prostriedky na výrobu hudobných nástrojov, ako máme my.
Teraz sa presunieme na juh od mongolských stepí a zavítame až do Číny. Tam je veľa hudobných nástrojov, ktoré môžeme zaradiť, ako husle “chučchin“, ale žiadne nie sú také známe, ako dvojstrunové husle erchu (alebo erhu) V Čínštine totiž slovo “Er” znamená “dva” a husle sú “chučchin (huqin)”.
Asi pred rokom som sa dozvedel zaujímavú správu. Aj berberské etnikum Tuarégovia používajú husle vo svojej tradičnej hudbe. Sú to jednostrunové husle imzad. Zaujímavé je na tom to, že na tomto hudobnom nástroji hrajú iba tuarégske ženy.
Opäť sa vrátime do Ázie, ale tentokrát navštívime Indiu. Tam je hudobný nástroj, ktorý sa nazýva Dilruba, alebo Esradž.
Podobné hudobné nástroje Esradžu môžeme nájsť v Európe, hoci už nejde o husle, hoci proces tvorby zvuku je aj tam rovnaký. Začneme v oblasti dnešného Uhorska, hoci tento hudobný nástroj nie je známy iba v Uhorsku. U nás ho poznáme pod názvom Ninera.
Voľakedy sa používal aj v kostoloch, ale neskôr ho upravili do takej podoby, aby sa dal prenášať. Poznáme ho aj pod anglickým názvom hurdy gurdy. Okrem tohto hudobného nástroja je dobre známym hudobným nástrojom aj švédska Nyckelharpa.
Vráťme sa ešte k husliam, ale tentokrát navštívime africký Madagaskar. Husle sa totiž v Malgaštine nazývajú “lokanga”. Pozor, lokanga je aj hudobný nástroj, ktorý sa na husle podobá, ale nie sú to tie štandardné európske husle, ktoré poznáme. Posúďte sami.
Pri Araboch sme začali, pri Araboch aj skončíme. Toto je hudobný nástroj Kamanče, ktorý je populárny od Turecka až po arabské krajiny. My si predstavíme jeho perzskú variantu.
Djembe (čítajte Džembe) je tradičný pohárový bubon, ktorý môžeme nájsť na západe Afriky v oblastiach, kde žije národ Mandingov. Sú to teda krajiny, ako Burkina, Senegal, Mali, alebo Guinea a v iných krajinách západnej Afriky. Niektorí tento bubon omylom nazývajú aj bongo, no bongá sú úplne iné bubny, než bubny djembe. Pozor, môžete si ho pomýliť napríklad aj s darbukou, či tonbakom.
Slovo Djembe vraj vzniklo z bambarských slov “Anke djé, anke bé”, čo môžeme preložiť, ako “všetci sa zhromaždite v pokoji”. Možno aj preto sa tento pohárový bubon používa napríklad pri rôznych bubnových kruhoch. Čo sú to bubnové krúžky, či bubnové kruhy, to si vysvetlíme na konci článku. Ak chcete odlíšiť napríklad Djembe od Darbuky, tak Djembe sa ladí pomocou lán, zatiaľ čo Djembe sa ladí šraubmi. Zvukovo má zvyčajne Djembe oveľa mäkší zvuk, než darbuka. No a potom tonbak a darbuka sa používajú na strednom východe, darbuka okrem toho v severnej Afrike, zatiaľ čo Djembe sa používa v subsaharskej Afrike. Aj korpus nástroja veľa prezrádza. Darbuka je totiž vyrobená z kovu, zatiaľ čo djembe je vyrobené z dreva.
Djembe sa spája s mandickou kastou kováčov Numu. Neboli to iba kováči. Vyrábali aj predmety z dreva, napríklad rôzne masky. Možno aj preto sa nič nevie o prvom hráčovi na djembe, “djembefola”, preto že mandingskí bardi Grioti vôbec djembe nepoužívali. Táto kasta migrovala aj do iných kútov západnej Afriky a tak môžeme tento hudobný nástroj nájsť aj v iných okolitých krajinách, ktoré susedia so štátom Mali. Existujú rôzne legendy o tom, ako djembe vzniklo. Jedna z nich znie takto:
Bolo to veľmi dávno, keď iba šimpanzy hrali na bubny a keď ešte ľudia bubny nepoznali. V tých časoch žil lovec So Dyeu, veliteľ všetkých lovcov. Keď raz išiel na poľovačku do lesa, všimol si na strome šimpanzy, ktoré jedli ovocie a zabávali sa hrou na bubon. “Tá čudná vec znie prekrásne,” povedal si a dostal nápad. Nasledujúcu noc nastražil pascu pod strom. Ráno blízko jeho tábora sa ozval nárek. So dyeu vyšiel von zo svojho stanu do lesa a čo nevidí? Všetci šimpanzy nariekali, preto že pasca chytila ich bubeníka. Lovec okamžite vypustil za nimi psa a šimpanzy sa stratili z lesa. Potom lovec chytil bubeníka a priviedol ho do dediny. Náčelník dediny mu povedal. “Tak to bol ten zvuk, ktorý sme počuli. Spravil si výbornú vec. Za to ti dám za ženu svoju dcéru.” Odvtedy sa šimpanzy búchajú po hrudiach.
Toto je jedna z legiend, ktorú si rozprávajú Mandingovia a príbuzné etniká. Realita je dnes taká, že djembe sa nevyrába len v Afrike. Djembe môžete nájsť napríklad aj v obchodoch s exotickým tovarom. Tam nájdete indonézske djembe, ktoré nemusí byť vôbec kvalitné. Od tých tradičných djembe z Afriky ho môžete spoznať tak, že je vyrobené z dvoch častí dreva, pri čom tradičné africké djembe sa vyrába len z jedného kusa dreva.
Dnes v Nemecku, Anglicku, v Amerike, ale aj v Česku, na Slovensku a v mnohých ďalších krajinách sa vyučuje hra na tento hudobný nástroj. Existujú dokonca rôzne skupiny, kde sa djembe používa na intuitívne bubnovanie. Určite aj na internete môžete nájsť rôzne výukové videá hry na tento hudobný nástroj.
Pozrite si ukážku takejto hodiny. Ako sami zistíte, zvyknú tieto hodiny vyučovať aj ľudia z krajín, kde žijú napríklad aj etniká, ako Malinké, ktoré tiež hrajú na djembe. Preto som sa rozhodol pre video s majstrom hry na tento hudobný nástroj z Guiney. Kto vie po Anglicky, určite mu porozumie, prípadne sa mu pozerajte na ruky, ako hrá a počúvajte.
Rámový bubon je bubon, ktorý má oväčšiu bubnovú hlavu, než telo. Ak tomu nerozumiete, tak skúste si predstaviť africké Džembe, jeho výšku a hlavu s blanou a pochopíte. Potom si chyťte do ruky tamburínu a všimnite si hlavu bubna a rám, na ktorom je táto blana upevnená. Rám môže byť vyrábaný buď z dreva, alebo aj z umelej hmoty.
Hovorí sa, že rámový bubon je prvý bubon, ktorý vytvoril človek. Je to vlastne akýsi “prabubon”, čiže prapredok všetkých bubnov a potom sa nečudujme, že tento hudobný nástroj zohráva aj svoje postavenie napríklad v Šamanizme. K tomu sa postupne dostaneme.
Už som tu spomínal tamburínu s blanou. Je to nový potomok rámových bubnov, aj keď nie každá tamburína má blanu.
Začnem prvým príkladom rámového bubnu. Tým je hudobný nástroj daf (alebo dof, či duf) používaný v arabskej, tureckej, či perzskej hudbe. Niekedy ho nazývajú aj bendir, či tef. Keď som ho prvý raz počul v orientálnej hudbe, bol som prekvapený z jeho hlbokého zvuku, ktorý si ma podmanil.
Nasleduje ukážka tohto bubna. Budete sa diviť, čo sa dá na ňom stvárať.
Spomínal som tu bendir? Hoci som ho spomínal v tureckom kontexte je na čase, aby som vám priblížil pravý bendir zo severnej Afriky. Môžete ho počuť napríklad v marockej, či alžírskej tradičnej hudbe.
Teraz prejdeme z arabského sveta na východ do Perzie. Okrem toho, že sa tam používa daf, ešte jeden perzský bubon je veľmi zaujímavý. Používa sa ako v Perzii, tak aj v krajinách strednej Ázie, ba dokonca na Balkáne. Ide o rámový bubon dayereh.
Teraz sa dostaneme na východ do Indie. Aj tam poznajú Daf, no my prejdeme na juh, kde sa nachádza rámový bubon kandžira.
Keď som prvý raz počul tento bubon, pripomínal mi trochu tamburínu s blanou a tak tu pripájam aj ukážku tamburíny s blanou.
Takáto tamburína s blanou existuje aj v Brazílii. Pandeiro je populárny perkusívny hudobný nástroj brazílskej hudby.
Existuje nespočetné množstvo rámových bubnov. Keď som vám poskytol ukážku, ešte za zmienku stojí turecká tamburína tef, arabská veľká tamburína mazhar, malá arabská tamburína riq, alebo aj šamanský bubon.
Práve šamanský bubon je okamžitá spájaná asociácia s rámovým bubnom, ako takým a príliš veriacim ľuďom sa vtedy okamžite asociuje niečo zlé. Tak sme sa dostali až na Sibír, do Sámska (Laponska), či dokonca na prériu. Tam sa šamanské bubny používali, ako už isto tušíte pri Šamanizme. Existujú dokonca rôzne mýty, kedy sa skutočne bubon využíval na magické účely. Bol tento typ bubnu rámovým bubnom? Asi áno, keď ho rôzni ľudia držali v ruke. V týchto mýtoch sa ale nepíše podstatná vec, ako bubnovali na ten bubon. Na rámové bubny sa môže bubnovať ako rukami, tak aj paličkami.
Na záver je tu ukážka, na ktorú sa niektorí z vás tešiť nebudú. Ak hádate, že v nasledujúcej ukážke odznie šamanský bubon, hádate správne.
Čo sa týka bubna a duchovna, tak aj v sufiskom bratstve Mevlevi pri hudbe krúžiacich dervišov sa duf spolu s flautou ney používajú v ich hudbe.
Jedine tí, ktorí sa zaujímajú o históriu, prípadne o mytológiu narazili na slovo lutna. Čo ale toto slovo znamená? Kde má tento hudobný nástroj svojich príbuzných?
Hovorí sa, že najstaršie lutny k nám prišli z územia Mezopotámie. O tom, či to je pravda aj v krajinách, ktoré sú vzdialené od Mezopotámie môžeme trochu pochybovať.
Keďže tu automaticky spomíname na Stredný východ, nech sa páči, tu je ukážka strunového nástroja, ktorý sa nazýva Ud, alebo Oud. Mimochodom, Oud je považovaná za arabský národný hudobný nástroj.
Hovorí sa, že slovo gitara má arabský pôvod. Predpokladá sa totiž a podľa mňa správne, že lutnu do Európy mohli priniesť aj Arabi. Každý z nás ale vie, že slovo gitara má španielské korene v slove guitarra. Toto slovo pochádza z arabského slova qitara, ale slovo qitara, ktoré sa používalo v andalúzskej Arabčine znamenalo aj citharu, či kitharu. Pozor, kithara je iný strunový hudobný nástroj, pozrite si tento článok. Napriek tomu nie je to nič čudné. Prečo sa gitara zvykne používať hlavne vo Flamencu? Flamenco, ako ste sa možno dopočuli vzniklo práve na území Andalúzii a dodnes v tomto španielskom kraji nájdete pamiatky, za ktoré patrí vďaka práve Arabom. Okrem toho stačí preplávať cez Gibraltár a ste v Maroku.
Teraz zamierime ďalej od arabského a perzského sveta smerom na východ do bájnej Indie. Tam je tradičným národným hudobným nástrojom vína. Práve z tohto hudobného nástroja, na ktorý hral známy hudobník a rozprávač Nárada. Existovali rôzne typy vín, no za vlády Mughalov, čo boli perzskí panovníci na území Indie sa jeden druh víny začal nazývať sitar, čo pochádza z perzského slová setar a to znamená tri struny. Paradoxom je, že dnešná sitar nemá len tri struny. Vína je teda ďalšou takpovediac dcérou lutny.
A čo zamieriť ešte na východ od Indie do Číny? Tam vznikla pipa, alebo ak chcete, čínska lutna. Dodnes sa nevie, ako tento hudobný nástroj vznikol. Existuje množstvo mýtov a legiend o tomto hudobnom nástroji. V detstve som počul legendu, podľa ktorej vytvoril túto lutnu slepý rozprávkár Šuo-šu-ťi, keď sa pokúšal na nejakom nástroji imitovať vtáčí spev:
Ráno a pred spaním vtáci spievali chlapcovi piesne. Pri žlninej piesni vstával, pri slávikovej usínal. A boli to piesne také krásne, že ich chlapček počúval, počúval, a neraz sa aj on pokúšal spievať.
No nech sa už akokoľvek usiloval, jeho hlas nikdy nezaznel tak čisto, ako znela v horúcom popoludní škovránkova pieseň. Keby chlapček žil v kniežacom dome, istotne by sa mu vkradla do srdca závisť. Ale on rástol v lese a závidieť nevedel. Namiesto toho začal rozmýšľať, nenadarmo sa narodil človekom. Nuž ľudská hlava vymyslela a ľudské’ ruky spravili.
Chlapec poprosil svojich priateľov, aby mu pomohli. Diviak mu doniesol mocný bambus a žlna mu dala niekoľko vlasov z konského chvosta, ktoré si už dávno zaobstarala na výstelku hniezda, lebo sa jej mladé mali už-už vyliahnuť.
Chlapec sa dal do roboty. Zohol bambus, pripevnil naň konské vlasy a potom ich dlho naťahoval a zase popúšťal, kým mu nezazvučali pod prstami. „Pi”, povedala tenkým hlasom najtenšia struna; „ba”, ozvala sa najhrubšia; „.. . „ pi-ba .. . pi-ba”. A tak dal chlapec tomu nástroju meno „piba”. V Číne sa tak nazýva dosial, ale v iných krajinách ho volajú lutnou.
Keď chlapec prvý raz zahral na lutne, tiger, čo driemal neďaleko, zdvihol svoju veľkú hlavu a povedal:
„Tvoja hra sa neponáša na vtáčí spev, ale páči sa mi ešte väčšmi.”
Tu je odkaz na zdroj, pokiaľ si chcete túto rozprávku prečítať. Upozornenie: V niektorých prepisoch Čínštiny sa môže skutočne používať termín piba na označenie čínskej lutny. Nezabúdajte, že klasická Čínština bola úplne iná, ako Čínština, ktorá sa používa v Číne a na územiach, ktoré si Čína nárokuje. Je teda možné, že v názve tohto hudobného nástroja nikto nepochybil rovnako, ako o jeho zvuku nie sú žiadne pochyby. Tu je autentická čínska pipa:
Čínska kultúra, ako viete z mojich článkov ovplyvnila aj vietnamskú, japonskú, či kórejskú kultúru. Bohužiaľ v Kórey sa tento hudobný nástroj nepoužíva. Čínska pipa, vietnamská dantýba a japonská biwa sa ešte stále používajú. Pri japonskej biwe je pozoruhodné, že na ňu dokonca hrávali práve nevidiaci hráči.
Existujú rôzne varianty lutny, nie len v Číne, Japonsku, Indii a arabskom svete. V Japonsku napríklad nájdete Šamisen, ktorého predok je úplne iná čínska lutna sansian.
Teraz sa vrátime do Európy a to do krajiny, ktorá je považovaná za kolísku európskej civilizácie, do Grécka. Tam sa používa hudobný nástroj buzuki namiesto lýry.
Ale, kto je otec buzuki? Ak si myslíte, že to je Grék, mýlite sa poriadne. Je to turecká bağlama, ktorú do Grécka priniesli utečenci z Turecka.
Ešte keď som bol malý mi ktosi povedal, že mandolína je ruský hudobný nástroj a má tri rohy. Samozrejme, to nebola pravda. Dotyčný si pomýlil balalajku s mandolínou, hoci zvukovo sa tieto nástroje môžu podobať. Potom aj tamburica, ktorá sa používa v srbskej a chorvátskej hudbe sa tiež podobajú zvukovo s mandolínou a balalajkou.
Takže, začneme najprv ruskou balalajkou.
Teraz prichádza na rad mandolína. Mandolína, ako som si myslel, pochádza z Talianska a to z oblasti Neapolu. Okrem talianskej hudby ju môžeme nájsť aj v Country, či v dalmatínskej Klape.
Na záver ešte tamburica, aby ste dobre spoznali rozdiel.
Mandolínu som podobne, ako balalajku mal možnosť si chytiť. Mandolína má hlavu nástroja v tvare polkruhu a balalajka má už spomínanú trojrohovú hlavu. Mandolína má struny v pároch, balalajka nie. Jediné, čo všetky tri nástroje spája je trilkovanie, typ strunového nástroja (lutnové) a dve z nich ako som spomínal aj Chorvátsko.
Hoci som tu už o iránskej hudbe niečo uverejnil nedá mi to, aby som sa opäť nezastavil pri mystike bývalej perzskej ríši, ktorej územie zahŕňa aj štát Irán. Dnes sa v tomto štáte hovorí novoperzským jazykom Farsi, ktorý sa zapisuje perzským variantom arabského písma. Zaujímavé na Perzštine je to, že niektoré slová máme s nimi spoločné. Pozor, to platí aj o iných Indo-európskych jazykoch. Veď skupina Indo-iránskych jazykov patrí tiež do tejto jazykovej rodiny.
Občas si zvyknem vypočuť aj perzskú tradičnú hudbu, či je to vokálna hudba, melodická hudba, alebo rytmická hudba. Minulý rok ma hlavne zaujala rytmická stránka perzskej hudby a podľahol som aj ja čaru zvuku pohárového bubna Tombak. Určite vám tento názov niečo hovorí. Ak hádate to na dümbek, či doumbek, uhádli ste. Keď už tu spomínam názov nástroja, Tombak sa označuje aj názvom Zarb, či podobnými názvami, ako je Tombak, napríklad Tompak, Tonbak, či Tonpak. Voľakedy tento hudobný nástroj nebol sólovým hudobným nástrojom, no v súčastnej dobe je to možné. O tom sa môžete presvedčiť aj vy sami.
Aj takto môžeme nájsť bubon Darbuka. Podobá sa na západoafrické Djembe, no nie je na rozdiel od neho vyrábaná z dreva. Zatiaľ, čo sa Djembe ladí lanom, Darbuka sa ladí ladiacimi šrúbami. Blana djembe je vyrobená z kozej kože, no blana darbuky je vyrobená zo syntetického materiálu. Jedno majú tieto pohárové bubny spoločné, hráte na ne rukami.
Keď som po prvý krát hral na pravej darbuke, mal som veľkú radosť. To nebolo djembe, ktoré malo teplý zvuk a pripomínalo mi Afriku. V tom období som mal rád aj africkú hudbu, no prevládala hlavne arabská a turecká hudba. Darbuku môžete nájsť pod názvami, ako doumbek, či v arabskom svete tabla. Pamätám si na príhodu, ktorú som zažil, keď mi niekto s Egypta kúpil tablu, no ja som čakal inú tablu. Indická tabla je niečo úplne iné, než tabla, ako v Egypte nazývajú Darbuku. Až neskôr som sa dozvedel, že v Arabčine slovo “tabla” označuje práve darbuku. Stretol som sa aj s názvom toberleki (v Gréčtine).
Tento hudobný nástroj sa používa od Balkánu cez Turecko až po krajiny arabského sveta. Pozor, v Iráne existuje ešte tombak, no to už nie je darbuka, ktorú si môžete aj vy vypočuť, no patrí do tej istej skupiny, ako darbuka a djembe. Pre zaujímavosť, darbuky sa dajú kúpiť aj v našich obchodoch.
Tu nasleduje sólo hry na darbuke, príjemné počúvanie.
Cümbüş (čítajte Džümbüš) je tradičný turecký hudobný nástroj. Vznikol v tridsiatych rokoch dvadsiatého storočia v Istanbule. Tradičná lutna oud (turecky ud) bola veľmi drahá a niekoho napadlo vytvoriť akúsi alternatívu. Ten niekto bol Zeynel Abidin Cümbüş, ktorý ho vytvoril, ako alternatívu k už spomínanému oudu. To posledné meno si dal podľa svojho vynálezu.
Cümbüş svojim tvarom pripomína americké banjo, ale nemá pražce. Dnes existujú aj iné varianty, ako napríklad mandolína, či ukulele a tie už pražce majú.
Zvukom mi tento hudobný nástroj pripomína oud aj banjo zároveň. Čo sa týka samotnej istanbulskej spoločnosti Cümbüş, ešte stále existuje. Za rok 2002 vyrobili okolo 3000 Cümbüşov, 5000 darbúk a vyrábajú aj gitary. A konečne, tu je ukážka ich vynálezu.
Globe of music blog v Slovenčine 