Rámové bubny od orientu až po prériu

Rámový bubon je bubon, ktorý má oväčšiu bubnovú hlavu, než telo. Ak tomu nerozumiete, tak skúste si predstaviť africké Džembe, jeho výšku a hlavu s blanou a pochopíte. Potom si chyťte do ruky tamburínu a všimnite si hlavu bubna a rám, na ktorom je táto blana upevnená. Rám môže byť vyrábaný buď z dreva, alebo aj z umelej hmoty.

Hovorí sa, že rámový bubon je prvý bubon, ktorý vytvoril človek. Je to vlastne akýsi “prabubon”, čiže prapredok všetkých bubnov a potom sa nečudujme, že tento hudobný nástroj zohráva aj svoje postavenie napríklad v Šamanizme. K tomu sa postupne dostaneme.

Už som tu spomínal tamburínu s blanou. Je to nový potomok rámových bubnov, aj keď nie každá tamburína má blanu.

Začnem prvým príkladom rámového bubnu. Tým je hudobný nástroj daf (alebo dof, či duf) používaný v arabskej, tureckej, či perzskej hudbe. Niekedy ho nazývajú aj bendir, či tef. Keď som ho prvý raz počul v orientálnej hudbe, bol som prekvapený z jeho hlbokého zvuku, ktorý si ma podmanil.

Nasleduje ukážka tohto bubna. Budete sa diviť, čo sa dá na ňom stvárať.

Spomínal som tu bendir? Hoci som ho spomínal v tureckom kontexte je na čase, aby som vám priblížil pravý bendir zo severnej Afriky. Môžete ho počuť napríklad v marockej, či alžírskej tradičnej hudbe.

Teraz prejdeme z arabského sveta na východ do Perzie. Okrem toho, že sa tam používa daf, ešte jeden perzský bubon je veľmi zaujímavý. Používa sa ako v Perzii, tak aj v krajinách strednej Ázie, ba dokonca na Balkáne. Ide o rámový bubon dayereh.

Teraz sa dostaneme na východ do Indie. Aj tam poznajú Daf, no my prejdeme na juh, kde sa nachádza rámový bubon kandžira.

Keď som prvý raz počul tento bubon, pripomínal mi trochu tamburínu s blanou a tak tu pripájam aj ukážku tamburíny s blanou.

Takáto tamburína s blanou existuje aj v Brazílii. Pandeiro je populárny perkusívny hudobný nástroj brazílskej hudby.

Existuje nespočetné množstvo rámových bubnov. Keď som vám poskytol ukážku, ešte za zmienku stojí turecká tamburína tef, arabská veľká tamburína mazhar, malá arabská tamburína riq, alebo aj šamanský bubon.

Práve šamanský bubon je okamžitá spájaná asociácia s rámovým bubnom, ako takým a príliš veriacim ľuďom sa vtedy okamžite asociuje niečo zlé. Tak sme sa dostali až na Sibír, do Sámska (Laponska), či dokonca na prériu. Tam sa šamanské bubny používali, ako už isto tušíte pri Šamanizme. Existujú dokonca rôzne mýty, kedy sa skutočne bubon využíval na magické účely. Bol tento typ bubnu rámovým bubnom? Asi áno, keď ho rôzni ľudia držali v ruke. V týchto mýtoch sa ale nepíše podstatná vec, ako bubnovali na ten bubon. Na rámové bubny sa môže bubnovať ako rukami, tak aj paličkami.

Na záver je tu ukážka, na ktorú sa niektorí z vás tešiť nebudú. Ak hádate, že v nasledujúcej ukážke odznie šamanský bubon, hádate správne.

Čo sa týka bubna a duchovna, tak aj v sufiskom bratstve Mevlevi pri hudbe krúžiacich dervišov sa duf spolu s flautou ney používajú v ich hudbe.

Kladivkový dulcimer a jeho rozvetvená rodina po celom svete

Pojem kladivkový dulcimer (hammered dulcimer) označuje v Angličtine strunový hudobný nástroj, ktorý má mnoho strún, na ktoré hráč udiera napríklad paličkami. My ho na Slovensku a v niektorých krajinách strednej a juhovýchodnej Európy poznáme v takejto podobe.

Kto by nepoznal naše tradičné cimbalovky? Hovorí sa, že cimbal sa k nám dostal vďaka Rómom (Cigánom). Keďže Rómovia pochádzajú podľa niektorých zdrojov z Indie, začneme najprv indickým santoorom (santúrom).

Pozor, nepleťte si tento hudobný nástroj s iránskym santurom. Tu je pre zmenu iránsky santur. Tu treba doplniť, že indický santúr môže mať pôvod práve v iránskom santure. Za to môže história Indie.

Podľa toho, na čo sa zvuk nášho cimbalu skôr podobá prikladám sa k myšlienke, že santur, ako taký môže mať pôvod práve v Iráne a že Rómovia ho mohli priviezť odtiaľ. História nás ale upozorňuje na to, že Rómovia migrovali do Európy už v čase, kedy časť Indie patrila do takzvanej Mughalskej ríše. Oblasť Radžastanu, odkiaľ Rómovia pravdepodobne pochádzajú patrila práve pod tú časť Indie, ktorá patrila do Mughalskej ríše, ktorú založili Peržania. Takže, tu narážame na rozpor v názoroch, odkiaľ cimbal vlastne prišiel.

Napriek tomu na svete existovali nástroje podobné cimbalu oveľa skôr, než nám cimbal priviezli Rómovia. Preto zanecháme teórie o vzniku cimbalu a namiesto toho sa dostaneme od Slovenska na západ do oblasti, kde sú Alpy. Tu je kladivkový dulcimer známy v nemeckom hovoriacom svete, ako hackbrett.

Možno sa to zdá neuveriteľné, ale aj na západe za oceánom v Mexiku existuje hudobný nástroj Salterio Mexicano, čiže ďalší druh kladivkového dulcimera. Keďže vďaka Alpám sme ešte stále v západnej nálade, doprajme si trochu aj mexického salteria.

Ako som už spomínal, tieto hudobné nástroje nemuseli vzniknúť len z indického santúru. V Číne majú napríklad Jangčchin (alebo Yangqin).

 

Keď sme už pri Jangčchine, ani tu nie je tak celkom isté, či tento hudobný nástroj má čínsky pôvod. Niektorí hovoria, že prišiel do Číny po hodvábnej ceste. Iní zas tvrdia, že sa dostal cez prístav Kuangčou na lodiach. Iní zas hovoria, že tento hudobný nástroj má rýdzo čínsky pôvod.

Keď už spomíname hodvábnu cestu, vyberieme sa do Mongolska. Tam je Jočin, ďalší druh cimbalu. Keďže mongolská a čínska kultúra sa vďaka histórii navzájom ovplyvňovali, je ťažké posúdiť, čo kde bolo, ako prvé.

Na Ďalekom východe ešte ostaneme. Tentokrát zamierime do Thajska, kde sa nachádza hudobný nástroj khim. Ani tu nie je jasné, kde má tento hudobný nástroj pôvod. Niektorí tvrdia, že vznikol z perzského santuru. Iní sa prikláňajú k čínskemu jangčchinu. Žeby sa khim dostal cez Thajsko do Číny a z toho vznikol jangčchin?

 

Keďže čínska hudba ovplyvnila aj japonskú, či kórejskú hudbu, neobídeme ani Kóreu, ako takú. Tu je Janggüm.

Spev Inuitov

Inuiti sú u nás známi aj, ako Eskimáci. Obývajú oblasť severnej Ameriky od Grónska až po Kanadu. Práve do poslednej spomínanej krajiny zamieri naša cesta.

Inuiti v kanadskom štáte Nunavut praktizujú hrdelný spev. Pozor, toto nie je hrdelný spev, ktorý je typický pre Tuvu a Mongolsko. Na rozdiel od jedného ho spievajú dve ženy, no nevyužívajú pri ňom alikvóty.

Keď som naň narazil, veľmi ma to prekvapilo, hoci vtedy som veľmi fandil práve hrdelnému spevu štýlu Khoomei, ktorý sa spieva práve v Tuve a Mongolsku. Pre mňa to bolo niečo zvláštne. Z obyčajnej ženskej zábavy, keď muži odišli na lov vznikol nový hudobný prejav. Tu je jeho ukážka.

Kto je poslom hudby etnika Garifuna?

Už som na tomto blogu spomínal etnikum Garifuna, ktoré obýva krajiny, ako Belize, Guatemala, Nikaragua, či Honduras. Práve z poslednej menovanej krajiny je Aurelio Martínez. Potom, čo zomrel vo veku asi štyridsiatych rokoch známy hudobník z etnika Garifuna, Andy Palacio, Aurelio Martínez prebral jeho miesto v reprezentácii a v sprostredkovaní hudby etnika Garifuna.

Čo to je za etnikum? Garifuna je mix Západoafričanov, pôvodných Karibov a Aravakov. Keď som prvý krát narazil na ich hudbu, pripomínala mi niečo africké. Až keď som sa dozvedel, čo to je za etnikum, bol som prekvapený. O rok na to som sa dozvedel o smrti speváka z Belize Andyho Palacia. Práve jeho hudba bola, ako prvá, ktorá mi ukázala cestu k tomuto etniku. Asi pred dvoma rokmi sa mi podarilo naraziť práve na Aurelio Martíneza, ktorý reprezentoval toto etnikum, ale bol z Hondurasu. To mi ale vôbec nevadí. Hlavné je to, že etnikum Garifuna má opäť človeka, ktorý môže priniesť svetu jeho hudbu.

Marimbový orchester

Keď som počul hudobný nástroj, ktorý poznáme pod názvom marimba, okamžite mi to evokovalo niečo exotické. Najprv som si myslel, že tento hudobný nástroj pochádza z Afriky.

Mal som trochu pravdu, ale aj nie. Marimba síce vznikla z hudobných nástrojov, ktoré majú pôvod práve v Afrike a to práve tam, odkiaľ transportovali otrokov. S nimi transportovali zrejme aj marimbu. Najprv si ju zamilovali pôvodní Májovia a neskôr aj iní ľudia. Existujú rôzne marimbové orchestre v celej strednej Amerike a tiež v niektorých mexických štátoch, no Guatemala ho považuje za symbol svojej krajiny. Ak neveríte, môžete sa presvedčiť.

Na záver ešte dodám, že marimba sa teší veľkej popularite aj v novej klasickej hudbe.

Senegalská Salsa

Síce hudobný žáner Salsa pochádza z Kuby a Spojených štátov, no v štyridsiatich a päťdesiatych rokoch minulého storočia sa presadil aj v krajinách Afriky a to práve v tých oblastiach, odkiaľ vyvážali čiernych otrokov do nového sveta. Akoby chceli predkovia otrokov vedieť o svojich potomkoch za oceánom a použili takto hudbu na komunikáciu. Podobná situácia bola v Kongu pri štýle Soukous, ako som spomínal.

Ako príklad poslúži hudobný projekt Africando, prípadne Africando all stars, ktorý najprv pozostával zo senegalských hudobníkov, no neskôr sa do tohto projektu angažovali aj iní interpreti. Treba ešte dodať, že tento hudobný projekt vznikol v New Yorku, čiže Spojených štátoch a hoci rytmy sú kubánske, texty sú vo Wolofčine, jednom z jazykov Senegalu. Občas tam zvyknú používať aj španielske slová, takže Wolofčina a Španielčina aj vďaka hudbe sa tak skombinujú, až je to niečo neuveriteľné.

P. F. 2018 so štátom Haiti

Skratka P. F. pochádza z francúzskych slov “Pour féliciter”, no v diplomatickom jazyku to znamená blahoželanie. U nás sa za touto skratkou pridáva väčšinou ďalší rok, napríklad P. F. 2018, čiže sa to používa aj, ako blahoželanie do nového roku. Túto skratku som zvolil z dvoch dôvodov. Je už koniec roka 2017 a blíži sa rok 2018 a okrem toho sa budem venovať v tomto článku niečomu, čo bude veľmi súvisieť s Francúzmi.

Začnem ale trochu netradične. Keď som sa zaoberal rôznymi úradnými jazykmi a zameral som sa na Karibskú oblasť prekvapilo ma, že v mnohých krajinách bola úradným jazykom Angličtina, v niektorých Španielčina (Kuba a Dominikánska republika), no na Haiti to bola Francúzština. Samozrejme, tento zoznam krajín nebol celkom úplný a tých krajín tam bolo oveľa viac, než iba v tom zozname.

Práve štát Haiti je pre mňa veľmi zaujímavý v Karibskej oblasti. Keď som narazil na názov “Západná India”, ani som netušil, že to znamená práve Karibskú oblasť. Keď som si vypočul hudbu niektorých karibských krajín bol som prekvapený z toho, ako sa africký vplyv spojil s európskymi vplyvmi a hlavne, jazykom. Asi pred ôsmimi rokmi sa mi do rúk dostalo CD s hudbou, ktorá pochádzala z Francúzskej západnej Indii (Guadalupy a Martinik). Išlo o žáner, ktorý sa nazýva Zouk. Počas mojich potulkov internetom a svetom hudby rôznych krajín som narazil taktiež na Zouk, no onajmä na Compas (Kompa), ktorý sa hráva práve na Haiti. Okrem Francúzštiny na Haiti používajú najrozšírenejší kreolský jazyk (Hajtskú Kreolčinu), ktorá je postavená na francúzskom základe.

Compas vznikol v päťdesiatych rokov minulého storočia. Za jeho zakladateľ sa považuje Nemours Jean-Baptiste, ktorý ho preslávil so svojou kapelou Conjunto International. V dnešnej dobe sa dokonca sa termín Compas (Kompa) používa na označovanie štýlu Zouk v ostatných francúzsky hovoriacich štátoch Karibskej oblasti. Tento štýl nie je populárny iba v týchto končinách sveta. Vo Francúzsku existujú rozhlasové stanice, ktoré takúto hudbu vysielajú a taktiež aj na Kapverdách si tento hudobný žáner prišiel na svoje. Dokonca na Pobreží slonoviny tento žáner pomohol vytvoriť žáner Zouglou.

Tu bude nasledovať moderná Kompa a ako som sa mohol presvedčiť, rozdiel medzi žánrami Zouk a Kompa už dnes asi neexistuje. Na záver by som vám chcel popriať šťastný nový rok 2018 a pevne verím, že aj počas ďalšieho roka budú pribúdať nové články a prezentácie hudby rôznych kultúr, národov a krajín.

Vianoce v Latinskej Amerike

Pre obyvateľov Portorika, Trinidadu, či Venezuely hudba štýlu Parranda je typická práve pre vianočné obdobie. Zatiaľ, čo my Európania trávime väčšinou sviatky v pokoji rodiny, v oblastiach Venezuely, Portorika, Trinidadu to žije. Trochu to pripomína našich koledníkov, no texty týchto piesní sú prevažne svetské, než náboženské.

Naproti tomu stojí trinidadský Parang, ktorý vznikol práve z Parrandy a to vďaka venezuelským prisťahovalcom. V Parangu môžeme nájsť aj náboženské texty, nie len svetské texty, ako v prípade Parrandy. Hudobníci chodia od domu k domu a vyťahujú s postelí rodiny priamo do zábavy a tanca. Keď som narazil na preklad jedného parangového textu zo Španielčiny do Angličtiny bol som prekvapený, ako sa duchovný text môže ocitnúť v takejto svetskej hudbe.

Evanjelium podľa hudby

V Angličtine slovo Evanjelium prekladáme, ako Gospel. Toto anglické slovo pre nás predstavuje hudobný žáner, ktorý je charakteristický svojim vokálnym spracovaním a duchovnými textami. Vznikol z černošského Spirituálu a ten vznikol okrem duchovných piesní aj z pracovných piesní čiernych otrokov v novom svete. Tu je dôležité poznamenať, že Gospel, ako taký je veľmi charakteristické práve pre toto vianočné obdobie, preto že, ako Ramadan súvisí s prorokom Mohamedom, tak práve na Vianoce sa narodil Ježiš Kristus. Niektorých skladateľov gospelové vokály inšpirovali až na toľko, že podobný druh spevu uplatnili aj v iných skladbách.

Nasleduje ukážka gospelových piesní.

Do kráľovstva Cumbie

Cumbia je populárny hudobný žáner latinskoamerickej hudby. Jeho kráľovstvom je karibské pobrežie Kolumbie a Panamy. Najprv to bol tanec obyvateľov čiernej pleti tejto oblasti, postupne do seba absorboval aj európske prvky, či prvky Indiánov (pôvodných obyvateľov) tejto oblasti. Na cumbii je zvláštne to, že zatiaľ, čo iné štýly latinskoamerickej hudby si ponechali obmedzenie len na určitú oblasť (samba je brazílska, rumba je kubánska, tango je argentínske), cumbia sa síce narodila v Kolumbii a Paname, no neskôr sa jej potomkovia objavili aj v Mexiku, Peru, Ekvádore a mnohých iných krajinách latinskej Ameriky. Keďže existujú rôzne skupiny tohto hudobného žánru, môžu sa tam vyskytnúť aj syntetizátory. Čo sa týka tanca, podobne, ako aj v hudbe tu môžeme nájsť aj európske, či indiánske prvky. Pri niektorých cumbiách sa dokonca môžu vyskytovať aj nástroje používané v hudbe Ánd, no to je skôr v tejto oblasti Ánd, ako napríklad v Bolívii, či Peru, andských oblastiach Argentíny, Chile a taktiež v Ekvádore. Napriek tejto rozmanitosti by som vám rád predstavil pravú kolumbijskú cumbiu.

Tu nasleduje ukážka pôvodnej cumbie z Kolumbie.