Potulní speváci z celého sveta

Občas som na tomto blogu písal aj o rôznych potulných spevákoch. Veď aj u nás sa vyskytovali igrici. Okrem nich existujú aj trubadúri, bardi, guslari a mnohí iní. Teraz si tu predstavíme rôzne umenia potulných spevákov. Veď umenie sa dá pestovať aj na ulici a pred tým na kráľovských dvoroch, či medzi prostým ľudom.

Pre tých, ktorí sa venovali dejinám hudby slovo Trubadúr nie je neznáme. Sú to potulní skladatelia, básnici a reprezentanti dvorného svetského umenia. Často ich doprevádzali hráči na hudobné nástroje “minstreli, igrici”. Vyskytovali sa najmä na území Provensálska a teda aj ich texty boli v tomto jazyku.

Asi takto sa začala reprezentovať pouličné muzicírovanie. Niekedy nastáva ale situácia, kedy oveľa lepšie je kráčať iba jeden s hudobným nástrojom a spievať. Takýmto príkladom môžu byť Nineráši. Ninera je hudobný nástroj, ktorý je známy aj, ako Hurdy-gurdy. Tento hudobný nástroj sa s kostolov dostal aj medzi obyčajný ľud.

Naša ďalšia zastávka bude na Ukrajine. Tam sa zrodilo umenie Kobzárov. Sú to potulní speváci, ktorí hrali na kobze, či bandure. Treba dodať, že sovietsky režim voči nim vystupoval veľmi kruto. Po páde Sovietskeho zväzu sa toto staré minstrelské umenie opäť na Ukrajine obnovilo.

Teraz sa presunieme trochu na juh na balkánsky polostrov. Na území Srbska, Albánska, občas aj Chorvátska, či Bulharska sa vyskytujú speváci ľudovej epiky hrajúci na hudobný nástroj gusle. Práve preto sa nazývajú aj guslari.

Keď sme už na Balkáne, nemôžeme zabudnúť ani na Turecko. Tam bolo voľakedy populárne umenie potulných sufistických básnikov a hráčov na hudobný nástroj saz, Aşıkov. Ich hudba mohla znieť asi takto:

Čo tak zamieriť do našej africkej pravlasti? Aj keď sa neocitneme v regióne, odkiaľ naši predkovia emigrovali do rôznych končín sveta, ale ocitneme sa na západe Afriky. Práve tam sa nachádzajú Grioti známi aj, ako Dželi, či Gevel. Sú to africkí Bardi, ktorí nie sú len vynikajúci speváci, ale aj hráči na rôzne hudobné nástroje. Medzi najznámejšie hudobné nástroje patrí africký strunový nástroj Kora.

Konečne naše kroky zamieria blízko oblasti Afriky, odkiaľ začal migrovať človek do všetkých kútov sveta. Sme v Etiópii, kde je populárny štýl potulných spevákov Azmariov. Slovo “Azmari” znamená v Amharčine “ten, kto chváli”. Doprevádzajú sa buď na jednostrunové husle masenko,

alebo na lýru krar.

Baul je hudobný žáner, ktorý je spojením sufických a hinduistických tradícii v Bengálsku, teda v indickom západnom Bengálsku a štáte Bangladéš. Kombináciou toho je úžasný mystický hudobný žáner.

 

Advertisement

Šaban Bajramović, kráľ cigánskej hudby

Šaban Bajramović sa narodil 16. apríla 1936 v Niši, zomrel 8. júna 2008 vo veku 72 rokov vo svojom rodnom meste. Bol to srbský rómsky spevák, ktorý ako prvý nahral rómsku hymnu. Tú skomponoval Žarko Jovanović, no málokto z Rómov u nás vie, kto ju skomponoval.

V Niši vyštudoval štyri roky základnú školu a potom sa vybral svojou hudobnou cestou. V devätnástych rokoch utiekol z armády kvôli láske. Za dezerciu bol uväznený tri roky na ostrove Goli otok. Vo väzenskom orchestry hrával rôzne džezové skladby od interpretov, ako boli Louis Armstrong, alebo Frank Sinatra.

Potom konečne začala jeho hudobná kariéra. Ako prvé bolo jeho účinkovanie so skupinou Crna mamba (čierna mamba), s ktorou hral aj Indirovi Gandhimu v Indii. Odtiaľ dostal titul kráľ Rómov. Nemyslite si, že vyhrával len už spomínanému indickému politikovi. Aj Josip Broz Tito si vypočul jeho aj so skupinou, v ktorej účinkoval. V skorých deväťdesiatych rokoch nahral spomínanú rómsku hymnu Dželem dželem (Đelem, đelem).

V tom čase sa rozhodol hrať na javiskách so slnečnými okuliarmi. To ešte stále nebolo všetko. Začal spievať s kapelou Mostar Sevdah reunion, ktorá hrala takzvaný bosniansky  bluez “Sevdalinku“. A ako to znie?

Ak si myslíte, že Šabi, ako Šabana Bajramovića prezývali nenačrel aj do Salsy, ste na omyle. Chorvátska skupina inšpirovaná kubánskou hudbou Cubismo a známy kráľ cigánskej hudby sa spojili a tu je výsledok.

Ako som spoznal hudbu tohto cigánskeho hudobníka a vôbec kráľa cigánskej piesni, ako sa mu hovorí? Za to môže Goran Bregović, známy skladateľ a človek, ktorý preslávil balkánsku dychovku vo svete. Práve v jednej z jeho piesní Šaban Bajramović účinkoval.

No a pokiaľ poznáte pieseň Bubamara, tak za ňou stojí aj Šaban Bajramović a to práve vo filme, ktorý túto pieseň preslávil aj u nás. Možno tušíte, že ide o film Čierna mačka a biely kocúr od Emira Kusturicu, s ktorým spolupracoval pri filmovej hudbe aj vyššie menovaný skladateľ Goran Bregović. Na Youtube už nie je práve tá pieseň, kde Šaban Bajramović spieva. Môžte si napríklad nájsť album Black cat, white cat napríklad v službe SpotifY, či v Deezery, no budete sa musieť zaregistrovať, aby ste si mohli túto skladbu vypočuť. Prezradím vám, že táto skladba je hneď prvá na albume. Práve tieto dve spomínané skladby ma priviedli na stopu tohto známeho hudobníka. Dokonca som na internete našiel nahrávky, kde spieval, ako mladý. Keby som bol tušil, že Šaban Bajramović práve v tom období, kedy som začal balkánsku hudbu počúvať už nežije, možno by som to vnímal, ako akúsi intuíciu. Šaban Bajramović totiž zomrel asi pred desiatymi rokmi a práve v tomto období som začal počúvať jeho hudbu podobne, ako aj hudbu iných balkánskych, či rómskych kapiel z tejto oblasti. Toto všetko som sa dozvedel asi po dvoch rokoch, čo som jeho hudbu začal počúvať.

Na záver si doprajme ešte jednu skladbu od Šabana Bajramovića.

Pohárový bubon

Aj takto môžeme nájsť bubon Darbuka. Podobá sa na západoafrické Djembe, no nie je na rozdiel od neho vyrábaná z dreva. Zatiaľ, čo sa Djembe ladí lanom, Darbuka sa ladí ladiacimi šrúbami. Blana djembe je vyrobená z kozej kože, no blana darbuky je vyrobená zo syntetického materiálu. Jedno majú tieto pohárové bubny spoločné, hráte na ne rukami.

Keď som po prvý krát hral na pravej darbuke, mal som veľkú radosť. To nebolo djembe, ktoré malo teplý zvuk a pripomínalo mi Afriku. V tom období som mal rád aj africkú hudbu, no prevládala hlavne arabská a turecká hudba. Darbuku môžete nájsť pod názvami, ako doumbek, či v arabskom svete tabla. Pamätám si na príhodu, ktorú som zažil, keď mi niekto s Egypta kúpil tablu, no ja som čakal inú tablu. Indická tabla je niečo úplne iné, než tabla, ako v Egypte nazývajú Darbuku. Až neskôr som sa dozvedel, že v Arabčine slovo “tabla” označuje práve darbuku. Stretol som sa aj s názvom toberleki (v Gréčtine).

Tento hudobný nástroj sa používa od Balkánu cez Turecko až po krajiny arabského sveta. Pozor, v Iráne existuje ešte tombak, no to už nie je darbuka, ktorú si môžete aj vy vypočuť, no patrí do tej istej skupiny, ako darbuka a djembe. Pre zaujímavosť, darbuky sa dajú kúpiť aj v našich obchodoch.

Tu nasleduje sólo hry na darbuke, príjemné počúvanie.

Po stopách solúnskych bratov

Možno o tom viete aj vy, ale nedá mi to, aby sme si nepripomenuli prvých slovanských Kresťanov. Myslím týmto na slovanské Kresťanstvo, ako také a to zapísané v Hlaholike, neskôr Cyrilike. Ako už z názvu vyplýva, zameriame sa hudobne na učenie solúnskych bratov Cyrila a Metoda.

Mimo tých, ktorí navštevujú pravoslávne omše niektorí ľudia ani nepočuli staroslovanský jazyk, ani ich kresťanskú hudbu a ani nevedeli, ako znie. Narážam týmto na cirkevnú Slovančinu, ktorá sa zaraďuje do tej istej podskupiny, ako Bulharčina. Napriek tomu tu môžeme nájsť aj nejaké tie stopy po Rusínčine, Ukrajinčine a ďalších slovanských jazykoch. Samotné mesto Solún (dnešné Thessaloniki) nebolo slovanským mestom, ale patrilo pod byzantskú (východorímsku) ríšu, čo je dnešné Grécko. Nedá sa ale pripustiť to, že na tomto území žilo slovanské etnikum. Nevie sa ale, či Cyril a Metod boli Slovania. Každopádne ovládali tento jazyk. Keďže toto učenie k nám prišlo z Grécka je pochopiteľné, že spevy boli aj v Gréčtine. Napriek tomu som sa rozhodol, že zameriam pozornosť na tie slovanské spevy, že odprezentujem to slovanské a nie grécke. Ako dôvod môže poslúžiť aj to, že poznám ľudí, ktorí sa zaujímajú práve o byzantské kresťanské spevy v cirkevnej Slovančine.

Guslari v Srbsku

Gusle, to je tradičný sláčikový hudobný nástroj populárny v srbskej hudbe. Nejde o naše husle, akoby sa zdalo. Tento hudobný nástroj môže mať jednu, alebo dve struny. Hrajú naň Guslari, srbskí epykovia, ktorí okrem Guslí používajú aj spev. Ich repertoár tvoria legendy a príbehy hlavne z osmanských čias.

Balkánsky Pop-folk

V období, keď som sa venoval balkánskej hudbe som práve vďaka rôznym internetovým rádiám narazil na inú balkánsku hudbu, ktorú západné spoločnosti vydávajúce etnickú hudbu neprezentovali. Jedná sa o Pop-folk, čiže populárnu hudbu s tradičnými vplyvmi, ako aj vplyvmi národov, ktoré mali vplyv na národy Balkánu, myslím hlavne na osmanskú, či grécku kultúru. To sa týka hlavne Srbska, Bosny a Hercegoviny, Čiernej hory, Macedónska, Albánska, Bulharska, Grécka a Albánska. Pozor, aj v niektorých oblastiach Chorvátska, či v Slovinsku je Pop-folk veľmi dobre známy. Myslí sa hlavne na juhoslovanský Turbo-folk, bulharskú Čalgu, rumunské Manele, grétsku Lajku a albánsku Tallavu.

Tu nasleduje ukážka z Pop-folku, čo vlastne v krajinách bývalej Juhoslávie znamená akýsi potomok Turbo-folku.  Znamená to, že dnešný Pop-folk sa skôr podobá na Čalga pop, než na Turbo-folk. Neveríte, presvedčte sa.

Bitka balkánskych dychoviek a čo tam zahrali

V roku 2011 vyšlo CD značky Asphalt tango records. Tí, ktorí poznajú scénu etnickej hudby určite vedia, čo toto tango môže znamenať. Nie tango, ale CD rôznych balkánskych cigánskych kapiel. Medzi nimi boli aj také kapely, ako Fanfare Ciocărlia, či Boban i Marko Marković orkestar, ktorí ako obyčajne nesklamali.

Tentokrát sa tu ale bojovalo medzi týmito balkánskymi dychovými kapelami. Album Balkan brass battle, ktorý vyšiel v roku 2011 o tom svedčí. Kapely tam doslova hudbou bojovali a veru, na humor pri takom boji môžete doslova čakať.

Vybral som pre vás skladbu I am Your Gummy bear, ktorú poznáme aj pod názvom ja som tvoj gummy macko. Možno je to aj preto, preto že táto skladba letela v období, kedy som počul diela týchto dychových orchestrov.

Pred tým, než začnete to počúvať vysvetlím vám, ako vlastne takáto dychovka vznikla. Ako každá dychová kapela, tak aj táto začala v armáde. Zaujímavé je na tom to, že začiatky siahajú až do Mehter kapiel, čo vlastne boli janičiarske osmanské kapely. Nezabúdajme ale, že Balkán, kde sa nachádza ako aj Rumunsko, tak aj Srbsko, Macedónsko a ďalšie krajiny bol okupovaný osmanskými Turkami. Väčšinou sú tu na západe známe predovšetkým cigánske balkánske kapely. To nevadí na tom, čo títo hudobníci dokážu. Veď sa presvedčte.