Lutna a jej príbuzní

Jedine tí, ktorí sa zaujímajú o históriu, prípadne o mytológiu narazili na slovo lutna. Čo ale toto slovo znamená? Kde má tento hudobný nástroj svojich príbuzných?

Hovorí sa, že najstaršie lutny k nám prišli z územia Mezopotámie. O tom, či to je pravda aj v krajinách, ktoré sú vzdialené od Mezopotámie môžeme trochu pochybovať.

Keďže tu automaticky spomíname na Stredný východ, nech sa páči, tu je ukážka strunového nástroja, ktorý sa nazýva Ud, alebo Oud. Mimochodom, Oud je považovaná za arabský národný hudobný nástroj.

Hovorí sa, že slovo gitara má arabský pôvod. Predpokladá sa totiž a podľa mňa správne, že lutnu do Európy mohli priniesť aj Arabi. Každý z nás ale vie, že slovo gitarašpanielské korene v slove guitarra. Toto slovo pochádza z arabského slova qitara, ale slovo qitara, ktoré sa používalo v andalúzskej Arabčine znamenalo aj citharu, či kitharu. Pozor, kithara je iný strunový hudobný nástroj, pozrite si tento článok. Napriek tomu nie je to nič čudné. Prečo sa gitara zvykne používať hlavne vo Flamencu? Flamenco, ako ste sa možno dopočuli vzniklo práve na území Andalúzii a dodnes v tomto španielskom kraji nájdete pamiatky, za ktoré patrí vďaka práve Arabom. Okrem toho stačí preplávať cez Gibraltár a ste v Maroku.

Teraz zamierime ďalej od arabského a perzského sveta smerom na východ do bájnej Indie. Tam je tradičným národným hudobným nástrojom vína. Práve z tohto hudobného nástroja, na ktorý hral známy hudobník a rozprávač Nárada. Existovali rôzne typy vín, no za vlády Mughalov, čo boli perzskí panovníci na území Indie sa jeden druh víny začal nazývať sitar, čo pochádza z perzského slová setar a to znamená tri struny. Paradoxom je, že dnešná sitar nemá len tri struny. Vína je teda ďalšou takpovediac dcérou lutny.

A čo zamieriť ešte na východ od Indie do Číny? Tam vznikla pipa, alebo ak chcete, čínska lutna. Dodnes sa nevie, ako tento hudobný nástroj vznikol. Existuje množstvo mýtov a legiend o tomto hudobnom nástroji. V detstve som počul legendu, podľa ktorej vytvoril túto lutnu slepý rozprávkár Šuo-šu-ťi, keď sa pokúšal na nejakom nástroji imitovať vtáčí spev:

Ráno a pred spaním vtáci spievali chlapcovi piesne. Pri žlninej piesni vstával, pri slávikovej usínal. A boli to piesne také krásne, že ich chlapček počúval, počúval, a neraz sa aj on pokúšal spievať.
No nech sa už akokoľvek usiloval, jeho hlas nikdy nezaznel tak čisto, ako znela v horúcom popoludní škovránkova pieseň. Keby chlapček žil v kniežacom dome, istotne by sa mu vkradla do srdca závisť. Ale on rástol v lese a závidieť nevedel. Namiesto toho začal rozmýšľať, nenadarmo sa narodil človekom. Nuž ľudská hlava vymyslela a ľudské’ ruky spravili.
Chlapec poprosil svojich priateľov, aby mu pomohli. Diviak mu doniesol mocný bambus a žlna mu dala niekoľko vlasov z konského chvosta, ktoré si už dávno zaobstarala na výstelku hniezda, lebo sa jej mladé mali už-už vyliahnuť.
Chlapec sa dal do roboty. Zohol bambus, pripevnil naň konské vlasy a potom ich dlho naťahoval a zase popúšťal, kým mu nezazvučali pod prstami. „Pi”, povedala tenkým hlasom najtenšia struna; „ba”, ozvala sa najhrubšia; „.. . „ pi-ba .. . pi-ba”. A tak dal chlapec tomu nástroju meno „piba”. V Číne sa tak nazýva dosial, ale v iných krajinách ho volajú lutnou.
Keď chlapec prvý raz zahral na lutne, tiger, čo driemal neďaleko, zdvihol svoju veľkú hlavu a povedal:
„Tvoja hra sa neponáša na vtáčí spev, ale páči sa mi ešte väčšmi.”

Tu je odkaz na zdroj, pokiaľ si chcete túto rozprávku prečítať. Upozornenie: V niektorých prepisoch Čínštiny sa môže skutočne používať termín piba na označenie čínskej lutny. Nezabúdajte, že klasická Čínština bola úplne iná, ako Čínština, ktorá sa používa v Číne a na územiach, ktoré si Čína nárokuje. Je teda možné, že v názve tohto hudobného nástroja nikto nepochybil rovnako, ako o jeho zvuku nie sú žiadne pochyby. Tu je autentická čínska pipa:

Čínska kultúra, ako viete z mojich článkov ovplyvnila aj vietnamskú, japonskú, či kórejskú kultúru. Bohužiaľ v Kórey sa tento hudobný nástroj nepoužíva. Čínska pipa, vietnamská dantýba a japonská biwa sa ešte stále používajú. Pri japonskej biwe je pozoruhodné, že na ňu dokonca hrávali práve nevidiaci hráči.

Existujú rôzne varianty lutny, nie len v Číne, Japonsku, Indii a arabskom svete. V Japonsku napríklad nájdete Šamisen, ktorého predok je úplne iná čínska lutna sansian.

Teraz sa vrátime do Európy a to do krajiny, ktorá je považovaná za kolísku európskej civilizácie, do Grécka. Tam sa používa hudobný nástroj buzuki namiesto lýry.

Ale, kto je otec buzuki? Ak si myslíte, že to je Grék, mýlite sa poriadne. Je to turecká bağlama, ktorú do Grécka priniesli utečenci z Turecka.

Lýra a jej rodina

Tí, ktorí sa z vás zaujímajú o starogrécke báje a povesti si určite pamätajú na Apolóna, Herma, či Orfea, ktorí hrali na lýru. Ak ani netušíte, ako táto lýra znela, tu je jej ukážka.

Tento hudobný nástroj nie je známy iba v starovekom Grécku. Lýra, alebo jej podobné hudobné nástroje sú známe naprieč rôznymi krajinami na celom svete, dokonca aj v západnej Afrike u Griotov, čo sú v etniku Mandinka niečo také, ako v keltských krajinách Bardi. Nech nám teda keltskí Bardi ráčia zahrať, keď už ich spomíname.

V starovekom Grécku je známy ešte jeden hudobný nástroj známy, ako kithara. V Ríme sa tento hudobný nástroj nazýva cithara. Ako znie tento hudobný nástroj?

Ak vám pojmy kithara a cithara pripomínajú gitaru a citaru, to druhé je správne. Kithara s gitarou má totiž v modernej (nie v starej) Gréčtine naozaj spoločnú len tú gitaru. Na druhej strane je ale gitara úplne iný nástroj, ako citara (alebo citera, ako ju poznáme my. Tu je príklad citery (alebo zither) zo strednej Európy. Ak ste navštívili Rakúsko, alebo Bavorsko, alebo tam bývate, môžete pokojne navštíviť nejaký koncert ľudovej hudby, ak budete mať čas. Práve tam môžete nájsť zither.

Hovorí sa, že najstaršie hudobné nástroje tohto typu boli nachádzané na území Mezopotámie. Čo, ak to nebola celkom pravda? Veď aj v Číne majú podobný hudobný nástroj Gučeng, z tejto citary vznikli ďalšie hudobné nástroje, napríklad kajagüm v Kórey a v Japonsku je to hudobný nástroj koto.

Keď som už tu spomínal Mezopotámiu, trochu ostaneme aj na jej území, ale pozor, o mnoho storočí vpredu a nie len na jej území. Orientálna harfa qanun (alebo kanun) sa používa v tureckej, perzskej a arabskej tradičnej hudbe. Jej zvuk som si hneď zamiloval. Patrí medzi prvé hudobné nástroje orientu, o ktorých som sa dozvedel v Angličtine. V nasledujúcej ukážke hráč na qanun vám vysvetlí, ako sa dostal k tomuto hudobnému nástroju. V pozadí budete počuť samotný qanun.

Teraz sa vrátime do severských končín Európy a opäť zavítame do mytológie, tentokrát do fínskej Kalevaly. Tí, ktorí poznajú tento epos určite meno čarodejníka Väinämöinena. Bol to práve on, čo si vyhotovil prvé Kantele, na ktoré keď hral, všetkým jeho hra očarovala. Trochu to pripomína bájneho Orfea, ktorý svojim spevom okúzlil celý svet, dokonca aj nimfu Euridiku. Rozdiel je ale v tom, že Orfeus nie svojou lýrou, ale svojim spevom konal rôzne kúzla.

Kantele patrí do rodiny baltických psaltérii. Tu patria napríklad estónsky kannel, litovská kankles, lotišská kokles a ruské gusli.

Ale, čo je to psaltérium? Ako znie tento archaický hudobný nástroj?

Pri podobných hudobných nástrojoch v tvare bedne ešte ostaneme, no zavítame teraz do Afriky do Indického oceánu. Tam sa nachádza ostrov Madagaskar a na ňom sa používa citara, ktorá je známa pod menom marovany.

Možno vás to prekvapí, ale tento hudobný nástroj vznikol z rúrovitej citary, ktorá sa nazýva valiha.

Pohárový bubon

Aj takto môžeme nájsť bubon Darbuka. Podobá sa na západoafrické Djembe, no nie je na rozdiel od neho vyrábaná z dreva. Zatiaľ, čo sa Djembe ladí lanom, Darbuka sa ladí ladiacimi šrúbami. Blana djembe je vyrobená z kozej kože, no blana darbuky je vyrobená zo syntetického materiálu. Jedno majú tieto pohárové bubny spoločné, hráte na ne rukami.

Keď som po prvý krát hral na pravej darbuke, mal som veľkú radosť. To nebolo djembe, ktoré malo teplý zvuk a pripomínalo mi Afriku. V tom období som mal rád aj africkú hudbu, no prevládala hlavne arabská a turecká hudba. Darbuku môžete nájsť pod názvami, ako doumbek, či v arabskom svete tabla. Pamätám si na príhodu, ktorú som zažil, keď mi niekto s Egypta kúpil tablu, no ja som čakal inú tablu. Indická tabla je niečo úplne iné, než tabla, ako v Egypte nazývajú Darbuku. Až neskôr som sa dozvedel, že v Arabčine slovo “tabla” označuje práve darbuku. Stretol som sa aj s názvom toberleki (v Gréčtine).

Tento hudobný nástroj sa používa od Balkánu cez Turecko až po krajiny arabského sveta. Pozor, v Iráne existuje ešte tombak, no to už nie je darbuka, ktorú si môžete aj vy vypočuť, no patrí do tej istej skupiny, ako darbuka a djembe. Pre zaujímavosť, darbuky sa dajú kúpiť aj v našich obchodoch.

Tu nasleduje sólo hry na darbuke, príjemné počúvanie.

Po stopách solúnskych bratov

Možno o tom viete aj vy, ale nedá mi to, aby sme si nepripomenuli prvých slovanských Kresťanov. Myslím týmto na slovanské Kresťanstvo, ako také a to zapísané v Hlaholike, neskôr Cyrilike. Ako už z názvu vyplýva, zameriame sa hudobne na učenie solúnskych bratov Cyrila a Metoda.

Mimo tých, ktorí navštevujú pravoslávne omše niektorí ľudia ani nepočuli staroslovanský jazyk, ani ich kresťanskú hudbu a ani nevedeli, ako znie. Narážam týmto na cirkevnú Slovančinu, ktorá sa zaraďuje do tej istej podskupiny, ako Bulharčina. Napriek tomu tu môžeme nájsť aj nejaké tie stopy po Rusínčine, Ukrajinčine a ďalších slovanských jazykoch. Samotné mesto Solún (dnešné Thessaloniki) nebolo slovanským mestom, ale patrilo pod byzantskú (východorímsku) ríšu, čo je dnešné Grécko. Nedá sa ale pripustiť to, že na tomto území žilo slovanské etnikum. Nevie sa ale, či Cyril a Metod boli Slovania. Každopádne ovládali tento jazyk. Keďže toto učenie k nám prišlo z Grécka je pochopiteľné, že spevy boli aj v Gréčtine. Napriek tomu som sa rozhodol, že zameriam pozornosť na tie slovanské spevy, že odprezentujem to slovanské a nie grécke. Ako dôvod môže poslúžiť aj to, že poznám ľudí, ktorí sa zaujímajú práve o byzantské kresťanské spevy v cirkevnej Slovančine.

Dovolenka v Grécku

Jedna z prvých cudzích hudobných tradícii, ktoré som spoznal bola aj grécka hudba. Myslím hlavne na grécku hudbu, ktorú každý, kto ide do Grécka okamžite spozná. Veď, kto by nepoznal napríklad skladbu Zorba? Možno niekto z vás bol aj v Grécku.

Netreba zabúdať aj na ďalšiu vec, že Grécko má najstaršiu kultúru na svete a práve Grécko sa nazýva aj kolískou európskej civilizácie. V súčasnej dobe do svojej hudbe vďaka histórii zahrnulo do svojej hudby aj orientálne vplyvy. Dokonca aj nástroj, ktorý je typický pre grécku hudbu Buzuki má svoj pôvod v Turecku. Gréci dokázali aj vďaka vplyvom vytvoriť niečo nové a preto je grécka hudba taká, aká je.

Pre tých, ktorí ju poznajú, či nepoznajú je tu ukážka gréckej hudby tak, ako ste ju spoznali či spoznáte, pokiaľ navštívite Grécko.

Balkánsky Pop-folk

V období, keď som sa venoval balkánskej hudbe som práve vďaka rôznym internetovým rádiám narazil na inú balkánsku hudbu, ktorú západné spoločnosti vydávajúce etnickú hudbu neprezentovali. Jedná sa o Pop-folk, čiže populárnu hudbu s tradičnými vplyvmi, ako aj vplyvmi národov, ktoré mali vplyv na národy Balkánu, myslím hlavne na osmanskú, či grécku kultúru. To sa týka hlavne Srbska, Bosny a Hercegoviny, Čiernej hory, Macedónska, Albánska, Bulharska, Grécka a Albánska. Pozor, aj v niektorých oblastiach Chorvátska, či v Slovinsku je Pop-folk veľmi dobre známy. Myslí sa hlavne na juhoslovanský Turbo-folk, bulharskú Čalgu, rumunské Manele, grétsku Lajku a albánsku Tallavu.

Tu nasleduje ukážka z Pop-folku, čo vlastne v krajinách bývalej Juhoslávie znamená akýsi potomok Turbo-folku.  Znamená to, že dnešný Pop-folk sa skôr podobá na Čalga pop, než na Turbo-folk. Neveríte, presvedčte sa.