Sevdalinka, Bosnianska melanchólia

V Bosne a Hercegovine je veľmi populárny hudobný žáner Sevdah (známy tiež ako Sevdalinka). Tento hudobný žáner je možné porovnávať s portugalským Fadom, či s americkým Bluesom.

Pôvod slova Sevdah

Slovo Sevdah môže mať niekoľko významov:

• V Arabčine slovo Sawda je pomenovanie pre čiernu žlč (koncept zo štyroch telových tekutín podľa duševných stavov). Čierna žlč sa v Gréčtine nazýva “melan cholé”, čo odkazuje na melanchóliu.
• V Osmanskej Turečtine slovo sevdah odkazuje na žiaľ za láskou, alebo určitým miestom, prípadne za snom, ktorý sa nenaplnil.

Keďže Osmanská Turečtina obsahovala na rozdieľ od modernej Turečtiny veľa perzských a arabských slov je možné, že ide nepochybne o to samé, čo v Arabčinu. Mimochodom Bosniančina tiež obsahuje množstvo slov z Osmanskej Turečtiny. Okrem toho štátnym náboženstvom je v Bosne naďalej Islam a preto množstvo Bosniakov má mená, ktoré majú turecký, arabský, alebo perzský pôvod.

Hudobná a textová zložka Sevdalinky

Hudobná a textová stránka tohto hudobného žánru sú rovnaké. Zvyčajne ide o smutné texty. Medzi témy Sevdalinky patria: Smrť, nenaplnená túžba, ale aj láska a zriedkavo aj erotika. Po hudobnej stránke melódie Sevdahu vychádzajú ako z balkánskej tradície, tak aj z tradície sefardských Židov a samozrejme tureckej tradície. Tempo Sevdalinky zvykne byť pomalé, občas aj mierne rýchle tempo, iba málo Sevdaliniek má rýchle tempo. Melódie zvyknú byť v mólových stupniciach a občas sa v nich vyskytne interval malej sekundy (imitácia orientálnych stupníc). Neznamená to, že niektoré piesne tohto hudobnom žánru nezvyknú byť aj v durových stupniciach. Balkánske nepravidelné rytmy sa tiež môžu v Sevdalinke vyskytovať (napríklad 7/8, alebo 9/8). Čo sa týka autorov Sevdahu, podobne ako pri iných ľudových piesňach autor nie je známy.

Ukážky Sevdalinky

Konečne nasledujú ukážky Sevdalinky. Začneme najprv video ukážkou. Je to pieseň o bosnianskom pašovi Mehmedovi Sokolovićovi.

Pokiaľ si chcete vypočuť ukážky ďalšich Sevdahov, vypočujte si náš playlist.

Advertisement

Potulní speváci z celého sveta

Občas som na tomto blogu písal aj o rôznych potulných spevákoch. Veď aj u nás sa vyskytovali igrici. Okrem nich existujú aj trubadúri, bardi, guslari a mnohí iní. Teraz si tu predstavíme rôzne umenia potulných spevákov. Veď umenie sa dá pestovať aj na ulici a pred tým na kráľovských dvoroch, či medzi prostým ľudom.

Pre tých, ktorí sa venovali dejinám hudby slovo Trubadúr nie je neznáme. Sú to potulní skladatelia, básnici a reprezentanti dvorného svetského umenia. Často ich doprevádzali hráči na hudobné nástroje “minstreli, igrici”. Vyskytovali sa najmä na území Provensálska a teda aj ich texty boli v tomto jazyku.

Asi takto sa začala reprezentovať pouličné muzicírovanie. Niekedy nastáva ale situácia, kedy oveľa lepšie je kráčať iba jeden s hudobným nástrojom a spievať. Takýmto príkladom môžu byť Nineráši. Ninera je hudobný nástroj, ktorý je známy aj, ako Hurdy-gurdy. Tento hudobný nástroj sa s kostolov dostal aj medzi obyčajný ľud.

Naša ďalšia zastávka bude na Ukrajine. Tam sa zrodilo umenie Kobzárov. Sú to potulní speváci, ktorí hrali na kobze, či bandure. Treba dodať, že sovietsky režim voči nim vystupoval veľmi kruto. Po páde Sovietskeho zväzu sa toto staré minstrelské umenie opäť na Ukrajine obnovilo.

Teraz sa presunieme trochu na juh na balkánsky polostrov. Na území Srbska, Albánska, občas aj Chorvátska, či Bulharska sa vyskytujú speváci ľudovej epiky hrajúci na hudobný nástroj gusle. Práve preto sa nazývajú aj guslari.

Keď sme už na Balkáne, nemôžeme zabudnúť ani na Turecko. Tam bolo voľakedy populárne umenie potulných sufistických básnikov a hráčov na hudobný nástroj saz, Aşıkov. Ich hudba mohla znieť asi takto:

Čo tak zamieriť do našej africkej pravlasti? Aj keď sa neocitneme v regióne, odkiaľ naši predkovia emigrovali do rôznych končín sveta, ale ocitneme sa na západe Afriky. Práve tam sa nachádzajú Grioti známi aj, ako Dželi, či Gevel. Sú to africkí Bardi, ktorí nie sú len vynikajúci speváci, ale aj hráči na rôzne hudobné nástroje. Medzi najznámejšie hudobné nástroje patrí africký strunový nástroj Kora.

Konečne naše kroky zamieria blízko oblasti Afriky, odkiaľ začal migrovať človek do všetkých kútov sveta. Sme v Etiópii, kde je populárny štýl potulných spevákov Azmariov. Slovo “Azmari” znamená v Amharčine “ten, kto chváli”. Doprevádzajú sa buď na jednostrunové husle masenko,

alebo na lýru krar.

Baul je hudobný žáner, ktorý je spojením sufických a hinduistických tradícii v Bengálsku, teda v indickom západnom Bengálsku a štáte Bangladéš. Kombináciou toho je úžasný mystický hudobný žáner.

 

Pohárový bubon

Aj takto môžeme nájsť bubon Darbuka. Podobá sa na západoafrické Djembe, no nie je na rozdiel od neho vyrábaná z dreva. Zatiaľ, čo sa Djembe ladí lanom, Darbuka sa ladí ladiacimi šrúbami. Blana djembe je vyrobená z kozej kože, no blana darbuky je vyrobená zo syntetického materiálu. Jedno majú tieto pohárové bubny spoločné, hráte na ne rukami.

Keď som po prvý krát hral na pravej darbuke, mal som veľkú radosť. To nebolo djembe, ktoré malo teplý zvuk a pripomínalo mi Afriku. V tom období som mal rád aj africkú hudbu, no prevládala hlavne arabská a turecká hudba. Darbuku môžete nájsť pod názvami, ako doumbek, či v arabskom svete tabla. Pamätám si na príhodu, ktorú som zažil, keď mi niekto s Egypta kúpil tablu, no ja som čakal inú tablu. Indická tabla je niečo úplne iné, než tabla, ako v Egypte nazývajú Darbuku. Až neskôr som sa dozvedel, že v Arabčine slovo “tabla” označuje práve darbuku. Stretol som sa aj s názvom toberleki (v Gréčtine).

Tento hudobný nástroj sa používa od Balkánu cez Turecko až po krajiny arabského sveta. Pozor, v Iráne existuje ešte tombak, no to už nie je darbuka, ktorú si môžete aj vy vypočuť, no patrí do tej istej skupiny, ako darbuka a djembe. Pre zaujímavosť, darbuky sa dajú kúpiť aj v našich obchodoch.

Tu nasleduje sólo hry na darbuke, príjemné počúvanie.

Balkánsky Pop-folk

V období, keď som sa venoval balkánskej hudbe som práve vďaka rôznym internetovým rádiám narazil na inú balkánsku hudbu, ktorú západné spoločnosti vydávajúce etnickú hudbu neprezentovali. Jedná sa o Pop-folk, čiže populárnu hudbu s tradičnými vplyvmi, ako aj vplyvmi národov, ktoré mali vplyv na národy Balkánu, myslím hlavne na osmanskú, či grécku kultúru. To sa týka hlavne Srbska, Bosny a Hercegoviny, Čiernej hory, Macedónska, Albánska, Bulharska, Grécka a Albánska. Pozor, aj v niektorých oblastiach Chorvátska, či v Slovinsku je Pop-folk veľmi dobre známy. Myslí sa hlavne na juhoslovanský Turbo-folk, bulharskú Čalgu, rumunské Manele, grétsku Lajku a albánsku Tallavu.

Tu nasleduje ukážka z Pop-folku, čo vlastne v krajinách bývalej Juhoslávie znamená akýsi potomok Turbo-folku.  Znamená to, že dnešný Pop-folk sa skôr podobá na Čalga pop, než na Turbo-folk. Neveríte, presvedčte sa.