Gajdy sa v Češtine nazývajú Dudy, v Angličtine Bagpipe, ale existuje množstvo gájd a mien pre tento hudobný nástroj.
Vo svete sú veľmi dobre známe škótske gajdy.
Aj v Írsku existujú gajdy. Tie sa ale nazývajú uilleann pipes.
Teraz zavítame na Balkán. V Rodopských horách na juhu Bulharska sa v tunajšom folklóre používa kaba gajda.
Teraz sa ale z Bulharska dostaneme cez Čierne more do Turecka, potom na sever, kde žije etnikum Lazov. Toto etnikum vo svojej hudbe používa gajdy Tulum.
Teraz zavítame do Tuniska. Tam sa používa hudobný nástroj Mezwed (mezoued). Mimochodom gajdy, ako hudobný nástroj bol už populárny v starovekom Grécku, ale o jeho rozšírenie sa pričinili najmä Arabi. Európania si potom gajdy modifikovali, ale nie len Európania, ako sami zistíte.
Ako som už spomínal, existuje množstvo gájd. Málokto ale vie o takzvaných elektronických gajdách. Na ne vám zahrá človek z Astúrie z umeleckým menom Hevia.
Na záver ukážka slovenskej gajdošskej tradície z Horehronia.
Rámový bubon je bubon, ktorý má oväčšiu bubnovú hlavu, než telo. Ak tomu nerozumiete, tak skúste si predstaviť africké Džembe, jeho výšku a hlavu s blanou a pochopíte. Potom si chyťte do ruky tamburínu a všimnite si hlavu bubna a rám, na ktorom je táto blana upevnená. Rám môže byť vyrábaný buď z dreva, alebo aj z umelej hmoty.
Hovorí sa, že rámový bubon je prvý bubon, ktorý vytvoril človek. Je to vlastne akýsi “prabubon”, čiže prapredok všetkých bubnov a potom sa nečudujme, že tento hudobný nástroj zohráva aj svoje postavenie napríklad v Šamanizme. K tomu sa postupne dostaneme.
Už som tu spomínal tamburínu s blanou. Je to nový potomok rámových bubnov, aj keď nie každá tamburína má blanu.
Začnem prvým príkladom rámového bubnu. Tým je hudobný nástroj daf (alebo dof, či duf) používaný v arabskej, tureckej, či perzskej hudbe. Niekedy ho nazývajú aj bendir, či tef. Keď som ho prvý raz počul v orientálnej hudbe, bol som prekvapený z jeho hlbokého zvuku, ktorý si ma podmanil.
Nasleduje ukážka tohto bubna. Budete sa diviť, čo sa dá na ňom stvárať.
Spomínal som tu bendir? Hoci som ho spomínal v tureckom kontexte je na čase, aby som vám priblížil pravý bendir zo severnej Afriky. Môžete ho počuť napríklad v marockej, či alžírskej tradičnej hudbe.
Teraz prejdeme z arabského sveta na východ do Perzie. Okrem toho, že sa tam používa daf, ešte jeden perzský bubon je veľmi zaujímavý. Používa sa ako v Perzii, tak aj v krajinách strednej Ázie, ba dokonca na Balkáne. Ide o rámový bubon dayereh.
Teraz sa dostaneme na východ do Indie. Aj tam poznajú Daf, no my prejdeme na juh, kde sa nachádza rámový bubon kandžira.
Keď som prvý raz počul tento bubon, pripomínal mi trochu tamburínu s blanou a tak tu pripájam aj ukážku tamburíny s blanou.
Takáto tamburína s blanou existuje aj v Brazílii. Pandeiro je populárny perkusívny hudobný nástroj brazílskej hudby.
Existuje nespočetné množstvo rámových bubnov. Keď som vám poskytol ukážku, ešte za zmienku stojí turecká tamburína tef, arabská veľká tamburína mazhar, malá arabská tamburína riq, alebo aj šamanský bubon.
Práve šamanský bubon je okamžitá spájaná asociácia s rámovým bubnom, ako takým a príliš veriacim ľuďom sa vtedy okamžite asociuje niečo zlé. Tak sme sa dostali až na Sibír, do Sámska (Laponska), či dokonca na prériu. Tam sa šamanské bubny používali, ako už isto tušíte pri Šamanizme. Existujú dokonca rôzne mýty, kedy sa skutočne bubon využíval na magické účely. Bol tento typ bubnu rámovým bubnom? Asi áno, keď ho rôzni ľudia držali v ruke. V týchto mýtoch sa ale nepíše podstatná vec, ako bubnovali na ten bubon. Na rámové bubny sa môže bubnovať ako rukami, tak aj paličkami.
Na záver je tu ukážka, na ktorú sa niektorí z vás tešiť nebudú. Ak hádate, že v nasledujúcej ukážke odznie šamanský bubon, hádate správne.
Čo sa týka bubna a duchovna, tak aj v sufiskom bratstve Mevlevi pri hudbe krúžiacich dervišov sa duf spolu s flautou ney používajú v ich hudbe.
Jedine tí, ktorí sa zaujímajú o históriu, prípadne o mytológiu narazili na slovo lutna. Čo ale toto slovo znamená? Kde má tento hudobný nástroj svojich príbuzných?
Hovorí sa, že najstaršie lutny k nám prišli z územia Mezopotámie. O tom, či to je pravda aj v krajinách, ktoré sú vzdialené od Mezopotámie môžeme trochu pochybovať.
Keďže tu automaticky spomíname na Stredný východ, nech sa páči, tu je ukážka strunového nástroja, ktorý sa nazýva Ud, alebo Oud. Mimochodom, Oud je považovaná za arabský národný hudobný nástroj.
Hovorí sa, že slovo gitara má arabský pôvod. Predpokladá sa totiž a podľa mňa správne, že lutnu do Európy mohli priniesť aj Arabi. Každý z nás ale vie, že slovo gitara má španielské korene v slove guitarra. Toto slovo pochádza z arabského slova qitara, ale slovo qitara, ktoré sa používalo v andalúzskej Arabčine znamenalo aj citharu, či kitharu. Pozor, kithara je iný strunový hudobný nástroj, pozrite si tento článok. Napriek tomu nie je to nič čudné. Prečo sa gitara zvykne používať hlavne vo Flamencu? Flamenco, ako ste sa možno dopočuli vzniklo práve na území Andalúzii a dodnes v tomto španielskom kraji nájdete pamiatky, za ktoré patrí vďaka práve Arabom. Okrem toho stačí preplávať cez Gibraltár a ste v Maroku.
Teraz zamierime ďalej od arabského a perzského sveta smerom na východ do bájnej Indie. Tam je tradičným národným hudobným nástrojom vína. Práve z tohto hudobného nástroja, na ktorý hral známy hudobník a rozprávač Nárada. Existovali rôzne typy vín, no za vlády Mughalov, čo boli perzskí panovníci na území Indie sa jeden druh víny začal nazývať sitar, čo pochádza z perzského slová setar a to znamená tri struny. Paradoxom je, že dnešná sitar nemá len tri struny. Vína je teda ďalšou takpovediac dcérou lutny.
A čo zamieriť ešte na východ od Indie do Číny? Tam vznikla pipa, alebo ak chcete, čínska lutna. Dodnes sa nevie, ako tento hudobný nástroj vznikol. Existuje množstvo mýtov a legiend o tomto hudobnom nástroji. V detstve som počul legendu, podľa ktorej vytvoril túto lutnu slepý rozprávkár Šuo-šu-ťi, keď sa pokúšal na nejakom nástroji imitovať vtáčí spev:
Ráno a pred spaním vtáci spievali chlapcovi piesne. Pri žlninej piesni vstával, pri slávikovej usínal. A boli to piesne také krásne, že ich chlapček počúval, počúval, a neraz sa aj on pokúšal spievať.
No nech sa už akokoľvek usiloval, jeho hlas nikdy nezaznel tak čisto, ako znela v horúcom popoludní škovránkova pieseň. Keby chlapček žil v kniežacom dome, istotne by sa mu vkradla do srdca závisť. Ale on rástol v lese a závidieť nevedel. Namiesto toho začal rozmýšľať, nenadarmo sa narodil človekom. Nuž ľudská hlava vymyslela a ľudské’ ruky spravili.
Chlapec poprosil svojich priateľov, aby mu pomohli. Diviak mu doniesol mocný bambus a žlna mu dala niekoľko vlasov z konského chvosta, ktoré si už dávno zaobstarala na výstelku hniezda, lebo sa jej mladé mali už-už vyliahnuť.
Chlapec sa dal do roboty. Zohol bambus, pripevnil naň konské vlasy a potom ich dlho naťahoval a zase popúšťal, kým mu nezazvučali pod prstami. „Pi”, povedala tenkým hlasom najtenšia struna; „ba”, ozvala sa najhrubšia; „.. . „ pi-ba .. . pi-ba”. A tak dal chlapec tomu nástroju meno „piba”. V Číne sa tak nazýva dosial, ale v iných krajinách ho volajú lutnou.
Keď chlapec prvý raz zahral na lutne, tiger, čo driemal neďaleko, zdvihol svoju veľkú hlavu a povedal:
„Tvoja hra sa neponáša na vtáčí spev, ale páči sa mi ešte väčšmi.”
Tu je odkaz na zdroj, pokiaľ si chcete túto rozprávku prečítať. Upozornenie: V niektorých prepisoch Čínštiny sa môže skutočne používať termín piba na označenie čínskej lutny. Nezabúdajte, že klasická Čínština bola úplne iná, ako Čínština, ktorá sa používa v Číne a na územiach, ktoré si Čína nárokuje. Je teda možné, že v názve tohto hudobného nástroja nikto nepochybil rovnako, ako o jeho zvuku nie sú žiadne pochyby. Tu je autentická čínska pipa:
Čínska kultúra, ako viete z mojich článkov ovplyvnila aj vietnamskú, japonskú, či kórejskú kultúru. Bohužiaľ v Kórey sa tento hudobný nástroj nepoužíva. Čínska pipa, vietnamská dantýba a japonská biwa sa ešte stále používajú. Pri japonskej biwe je pozoruhodné, že na ňu dokonca hrávali práve nevidiaci hráči.
Existujú rôzne varianty lutny, nie len v Číne, Japonsku, Indii a arabskom svete. V Japonsku napríklad nájdete Šamisen, ktorého predok je úplne iná čínska lutna sansian.
Teraz sa vrátime do Európy a to do krajiny, ktorá je považovaná za kolísku európskej civilizácie, do Grécka. Tam sa používa hudobný nástroj buzuki namiesto lýry.
Ale, kto je otec buzuki? Ak si myslíte, že to je Grék, mýlite sa poriadne. Je to turecká bağlama, ktorú do Grécka priniesli utečenci z Turecka.
Tí, ktorí sa z vás zaujímajú o starogrécke báje a povesti si určite pamätajú na Apolóna, Herma, či Orfea, ktorí hrali na lýru. Ak ani netušíte, ako táto lýra znela, tu je jej ukážka.
Tento hudobný nástroj nie je známy iba v starovekom Grécku. Lýra, alebo jej podobné hudobné nástroje sú známe naprieč rôznymi krajinami na celom svete, dokonca aj v západnej Afrike u Griotov, čo sú v etniku Mandinka niečo také, ako v keltských krajinách Bardi. Nech nám teda keltskí Bardi ráčia zahrať, keď už ich spomíname.
V starovekom Grécku je známy ešte jeden hudobný nástroj známy, ako kithara. V Ríme sa tento hudobný nástroj nazýva cithara. Ako znie tento hudobný nástroj?
Ak vám pojmy kithara a cithara pripomínajú gitaru a citaru, to druhé je správne. Kithara s gitarou má totiž v modernej (nie v starej) Gréčtine naozaj spoločnú len tú gitaru. Na druhej strane je ale gitara úplne iný nástroj, ako citara (alebo citera, ako ju poznáme my. Tu je príklad citery (alebo zither) zo strednej Európy. Ak ste navštívili Rakúsko, alebo Bavorsko, alebo tam bývate, môžete pokojne navštíviť nejaký koncert ľudovej hudby, ak budete mať čas. Práve tam môžete nájsť zither.
Hovorí sa, že najstaršie hudobné nástroje tohto typu boli nachádzané na území Mezopotámie. Čo, ak to nebola celkom pravda? Veď aj v Číne majú podobný hudobný nástroj Gučeng, z tejto citary vznikli ďalšie hudobné nástroje, napríklad kajagüm v Kórey a v Japonsku je to hudobný nástroj koto.
Keď som už tu spomínal Mezopotámiu, trochu ostaneme aj na jej území, ale pozor, o mnoho storočí vpredu a nie len na jej území. Orientálna harfa qanun (alebo kanun) sa používa v tureckej, perzskej a arabskej tradičnej hudbe. Jej zvuk som si hneď zamiloval. Patrí medzi prvé hudobné nástroje orientu, o ktorých som sa dozvedel v Angličtine. V nasledujúcej ukážke hráč na qanun vám vysvetlí, ako sa dostal k tomuto hudobnému nástroju. V pozadí budete počuť samotný qanun.
Teraz sa vrátime do severských končín Európy a opäť zavítame do mytológie, tentokrát do fínskej Kalevaly. Tí, ktorí poznajú tento epos určite meno čarodejníka Väinämöinena. Bol to práve on, čo si vyhotovil prvé Kantele, na ktoré keď hral, všetkým jeho hra očarovala. Trochu to pripomína bájneho Orfea, ktorý svojim spevom okúzlil celý svet, dokonca aj nimfu Euridiku. Rozdiel je ale v tom, že Orfeus nie svojou lýrou, ale svojim spevom konal rôzne kúzla.
Kantele patrí do rodiny baltických psaltérii. Tu patria napríklad estónsky kannel, litovská kankles, lotišská kokles a ruské gusli.
Ale, čo je to psaltérium? Ako znie tento archaický hudobný nástroj?
Pri podobných hudobných nástrojoch v tvare bedne ešte ostaneme, no zavítame teraz do Afriky do Indického oceánu. Tam sa nachádza ostrov Madagaskar a na ňom sa používa citara, ktorá je známa pod menom marovany.
Možno vás to prekvapí, ale tento hudobný nástroj vznikol z rúrovitej citary, ktorá sa nazýva valiha.
Aj takto môžeme nájsť bubon Darbuka. Podobá sa na západoafrické Djembe, no nie je na rozdiel od neho vyrábaná z dreva. Zatiaľ, čo sa Djembe ladí lanom, Darbuka sa ladí ladiacimi šrúbami. Blana djembe je vyrobená z kozej kože, no blana darbuky je vyrobená zo syntetického materiálu. Jedno majú tieto pohárové bubny spoločné, hráte na ne rukami.
Keď som po prvý krát hral na pravej darbuke, mal som veľkú radosť. To nebolo djembe, ktoré malo teplý zvuk a pripomínalo mi Afriku. V tom období som mal rád aj africkú hudbu, no prevládala hlavne arabská a turecká hudba. Darbuku môžete nájsť pod názvami, ako doumbek, či v arabskom svete tabla. Pamätám si na príhodu, ktorú som zažil, keď mi niekto s Egypta kúpil tablu, no ja som čakal inú tablu. Indická tabla je niečo úplne iné, než tabla, ako v Egypte nazývajú Darbuku. Až neskôr som sa dozvedel, že v Arabčine slovo “tabla” označuje práve darbuku. Stretol som sa aj s názvom toberleki (v Gréčtine).
Tento hudobný nástroj sa používa od Balkánu cez Turecko až po krajiny arabského sveta. Pozor, v Iráne existuje ešte tombak, no to už nie je darbuka, ktorú si môžete aj vy vypočuť, no patrí do tej istej skupiny, ako darbuka a djembe. Pre zaujímavosť, darbuky sa dajú kúpiť aj v našich obchodoch.
Tu nasleduje sólo hry na darbuke, príjemné počúvanie.
Cümbüş (čítajte Džümbüš) je tradičný turecký hudobný nástroj. Vznikol v tridsiatych rokoch dvadsiatého storočia v Istanbule. Tradičná lutna oud (turecky ud) bola veľmi drahá a niekoho napadlo vytvoriť akúsi alternatívu. Ten niekto bol Zeynel Abidin Cümbüş, ktorý ho vytvoril, ako alternatívu k už spomínanému oudu. To posledné meno si dal podľa svojho vynálezu.
Cümbüş svojim tvarom pripomína americké banjo, ale nemá pražce. Dnes existujú aj iné varianty, ako napríklad mandolína, či ukulele a tie už pražce majú.
Zvukom mi tento hudobný nástroj pripomína oud aj banjo zároveň. Čo sa týka samotnej istanbulskej spoločnosti Cümbüş, ešte stále existuje. Za rok 2002 vyrobili okolo 3000 Cümbüşov, 5000 darbúk a vyrábajú aj gitary. A konečne, tu je ukážka ich vynálezu.
Osmanská ríša bola naozaj obrovská ríša. Územie zahŕňalo časť Uhorska (Maďarska), Balkánu (Rumélia), Severnej Afriky a Stredného východu. Každý si pod týmto názvom predstaví to, ako Turci (Osmani) dobývali našu krajinu a ako brávali mladých chlapcov do Turecka a z nich vychovávali vojakov, či právnikov. Hovorilo sa im aj Janičiari, ktoré taktiež mali aj svoje vojenské kapely.
Čo sa týka práve tejto ríši, niektoré vplyvy dodnes ostali na Balkáne už z toho dôvody, že to boli vlastne osmanské kolónie. Tu treba priznať, že niektoré národy kvôli plateniu daní hneď prestúpili na Islam, napríklad Bosniaci. Niektoré národy sa ale viery nevzdali a buď migrovali na územia krajín, ktoré ešte neboli pod tureckou okupáciou, napríklad Srbi do Maďarska, kde vytvorili si svoju vlastnú kultúru. O Bulharoch sa napríklad ani nevie, že počas krymskej vojny bojovali na strane Rusov, preto že v nich videli akési oslobodenie od Osmanov. Keďže sa ale osmánska ríša spojila s ďalšími veľkými mocnosťami môžete si domyslieť, ako plán Bulharom vyšiel. Na druhej strane sa predsa Balkan oslobodil a dá sa povedať, že vojny sú tam dodnes. Niekto dokonca rozdelil slovo Balkan na slová bal kan a to v preklade z Turečtiny znamená med a krv. O balkánskej hudbe som tu už niečo napísal a skutočne hoci ich hudba je sladká, ako med, ešte stále tu tečie krv.
Čo sa ale týka Turecka, tam už je všetko v poriadku. Veď vďaka Atatürkovi sa tam po Osmanskej ríši spravili také moderné reformy, že začali písať Latinkov. Pred tým sa totiž Osmančina zapisovala perzsko – arabským skriptom. Netreba ale zabúdať na to, že názov svojej krajiny Turci dali taký preto, preto že boli mocný. Pred tým sme ich poznali aj pod názvom Osmani a na rozdiel od modernej Turečtiny tá osmanská Turečtina obsahovala slová z Perzštiny a Arabčiny. Samozrejme aj dnes môžeme v Turečtine objaviť stopy po Arabčine a Perzštine, no za oných časov tých slov tam bolo viac.
Ale, ako taká hudba v osmanskej ríši mohla znieť?
Možno ste ani netušili, že klasickí skladatelia sa inšpirovali aj tureckou hudbou. Čo taký Turecký pochod od Wolfganga Amadea Mozarta? Určite neznie tak, ako turecká hudba. V tomto pochode je ale počuť práve náčrt pochodového rytmu, ktorý znel pri pochode Mehterov. Kapely, ktoré sa nazývali Mehter boli vlastne kapely Janičiarov.
Mehter neinšpiroval iba Mozarta. Hovorí sa, že práve balkánska dychovka vznikla práve z tureckých kapiel. Pre malé porovnanie, balkánska dychová hudba a turecké kapely majú spoločné zrejme bubon, ktorý sa v Turecku nazýva Davul, no má aj iné názvy, ako Tupan, Tapan, či Goč. Závisí to na krajine, kde sa tento hudobný nástroj vyskytuje. Aj niektoré balkánske nástroje majú svoje názvy odvodené skrz Turečtinu. Ako som už ale spomínal, veľa slov v Turečtine v tej dobe malo arabský pôvod, takže napríklad Kaval má pôvod v arabskom nástroji Kawala. Dokonca Rumuni svojej panovej flaute hovoria Nai a to je odvodené opäť z Tureckého “Nay”, pri čom v krajinách Stredného východu je to úplne iný hudobný nástroj.
Ney je flauta, ktorá sa používa na Strednom východe a v Severnej Afrike. Taktiež sa jej hovorí aj naj, hoci slovo “Nai” v rumunčine označuje niečo úplne iné, panovu flautu. Tá orientálna ney sa v Rumunčine povie “caval”, hoci Kaval je úplne iný hudobný nástroj, než Ney, hoci Turecko majú tieto dva hudobné nástroje spoločné.
Ney je dokonca najstaršia flauta na celom Strednom východe, hoci flauty sú skutočne staré hudobné nástroje. Na tejto flaute sa dá obyčajne zahrať tdiatonická stupnica, no vďaka rôznym technikám je možné na nej zahrať aj štvrťtóny, ktoré sú charakteristické pre perzskú, arabskú, či tureckú hudbu. Túto flautu môžete počuť ako melodický nástroj v doprovode iných nástrojov, tak aj ako sólový hudobný nástroj. Jeden môj známy mi povedal, že jej zvuk okamžite chytí človeka za srdce. Možno aj preto je tak dobre známa s bubnom Daf v hudbe kružiacich Dervišov.
Tu je ukážka tejto flauty. Sami posúdite, či jej zvuk dokáže človeka chytiť za srdce.
Keď sa povie slovo “Turecko”, každý si predstaví pod týmto slovom Osmanskú ríšu, Islam, bránu do orientu, či krajinu, ktorá leží na dvoch svetadieloch. Iní si rozhodne vybavia turecký med, ktorý sa v Turečtine nazýva Lokum.
Mohol som mať asi deväť rokov, keď som po prvý krát počul tureckú hudbu, hoci hneď som o tom nevedel. Kúpil som si CD v Bulharsku s tureckou hudbou a doma som sa dozvedel, že Bulharsko nesusedí len s Gréckom, či Rumunskom, ale aj Tureckom. Dokonca vraj bolo aj súčasťou Turecka, ako Osmanskej ríši. Tak som spoznal tureckú hudbu. Keďže som pred tým počúval aj arabskú hudbu, bolo mi to dosť podobné. Veď Turci boli ovplyvnení Arabmi, dokonca aj Peržanmi.
Tu je ukážka jednej z tureckých piesní, ktorú som síce počul v úplne inej verzii, ako je na videu, ale tiež je to autentické.
Možno ste nevedeli, možno áno. V čiernomorskej oblasti dnešného Turecka žije komunita pontských Grékov. Napriek tomu, že už dávno tento región patrí Turecku, zachovali si svoje tradície, hoci aj tie sú ovplyvnené tureckou hudbou. Vypočujte si ukážku tradičnej pontskej gréckej hudby.
Globe of music blog v Slovenčine 