Mongolský a tuvínsky hrdelný spev

V Mongolsku, na Tuve a susedných regiónoch praktizujú niečo, čomu sa hovorí hrdelný (alikvotný spev). Inuiti v Kanade tiež praktizujú hrdelný spev. Pozor, to už nie je alikvotný spev, ktorý praktizujú Mongoli a Tuvínci, prípadne aj iné národy z tej oblasti. Tento hrdelný spev sa taktiež nazýva alikvotným spevom, pri ktorom spevák dokáže zaspievať dva, či tri tóny naraz. Spieva vlastne alikvotné tóny, ktoré sú násobky základnej frekvencii. Napríklad: Ak je frekvencia 100, alikvotné tóny tejto frekvencie sú 200, 300, 400 ATĎ

Západný alikvotný spev sa odlišuje od tuvínskeho hrdelného spevu v tom, že nedáva dôraz na silu hrdla, čiže západný alikvotný spev nevyužíva silu hrdla, zatiaľ čo mongolský (tuvínsky) alikvotný spev používa silné hrdlo. Možno preto sa tento spev nazýva hrdelný spev.

V Tuve sa tento alikvotný spev delí na tri základné typy:

• Khöömei – Hrdelný spev, ktorý používa už spomínanú silu hrdla
• Sygyt (pískanie) – Používa vysoké alikvóty (harmónie)
• Kargyraa (rev) – Využíva subharmónie, čiže okrem násobkov aj delenie.

Existujú aj ďalšie štýli alikvotného spevu, čo sú zvyčajne kombinácie vyššie spomínaných štýlov. V Mongolsku je delenie alikvotného spevu iné, ale mongolský hrdelný spev je zvukovo podobný so štýlmi hrdelného spevu v Tuve rovnako, ako v iných okolitých oblastiach, napríklad v Altajsku, Buriadsku, Chakassku, či v Kalmíkii.

Tu je ukážka mongolského hrdelného spevu nazývaného aj ako Khöömii (či Khoomeii):

Pokiaľ ste zaregistrovaní na Spotify, môžete si vypočuť tento playlist s mongolským a tuvínskym hrdelným spevom.

Advertisement

Husle a ich rozvetvená rodina na celom svete

V našej (európskej) klasickej hudbe ich počujeme skoro stále. Mená, ako Paganini, či Vivaldi nie sú mnohým neznáme. Boli to slávni skladatelia, ktorí komponovali kompozície pre husle, hoci je pravda, že aj geniálny W. A. Mozart hral na tomto úžasnom hudobnom nástroji, ktorý je súčasťou každého orchestra.

My sa pozrieme na husle trochu inak. Nemali by sme v prvom rade zabudnúť na to, aký hudobný nástroj inšpiroval Európanov, aby vytvorili prvé husle. Ktorý hudobný sláčikový nástroj sa v Európe ocitol, ako prvý? Je to Rebab a vďačíme Arabom za tento hudobný nástroj.

Od Rebabu bol už len krok ku byzantskej lyre, krétskej lyre, husliam a iným sláčikovým hudobným nástrojom. Medzi nimi boli aj srbské gusle. Pozor, gusle je hudobný nástroj podobný arabskému rebabu.

My sa ale dostaneme cez Európu na východ až na mongolské stepy. Tam sa nachádza hudobný nástroj Morin Chúr. Tieto husle sa nazývajú aj konské husle. Ak sa započúvate do zvuku týchto huslí, môžu vám skutočne pripomínať erdžanie, či cval koňa. Mimochodom slák huslí sa voľakedy vyrábal z vlasov konského chvosta. Okrem toho netreba zabúdať, že Mongoli a podobné stepné kmene nemali také moderné prostriedky na výrobu hudobných nástrojov, ako máme my.

Teraz sa presunieme na juh od mongolských stepí a zavítame až do Číny. Tam je veľa hudobných nástrojov, ktoré môžeme zaradiť, ako husle “chučchin“, ale žiadne nie sú také známe, ako dvojstrunové husle erchu (alebo erhu) V Čínštine totiž slovo “Er” znamená “dva” a husle sú “chučchin (huqin)”.

 

Asi pred rokom som sa dozvedel zaujímavú správu. Aj berberské etnikum Tuarégovia používajú husle vo svojej tradičnej hudbe. Sú to jednostrunové husle imzad. Zaujímavé je na tom to, že na tomto hudobnom nástroji hrajú iba tuarégske ženy.

Opäť sa vrátime do Ázie, ale tentokrát navštívime Indiu. Tam je hudobný nástroj, ktorý sa nazýva Dilruba, alebo Esradž.

Podobné hudobné nástroje Esradžu môžeme nájsť v Európe, hoci už nejde o husle, hoci proces tvorby zvuku je aj tam rovnaký. Začneme v oblasti dnešného Uhorska, hoci tento hudobný nástroj nie je známy iba v Uhorsku. U nás ho poznáme pod názvom Ninera.

Voľakedy sa používal aj v kostoloch, ale neskôr ho upravili do takej podoby, aby sa dal prenášať. Poznáme ho aj pod anglickým názvom hurdy gurdy. Okrem tohto hudobného nástroja je dobre známym hudobným nástrojom aj švédska Nyckelharpa.

 

Vráťme sa ešte k husliam, ale tentokrát navštívime africký Madagaskar. Husle sa totiž v Malgaštine nazývajú “lokanga”. Pozor, lokanga je aj hudobný nástroj, ktorý sa na husle podobá, ale nie sú to tie štandardné európske husle, ktoré poznáme. Posúďte sami.

Pri Araboch sme začali, pri Araboch aj skončíme. Toto je hudobný nástroj Kamanče, ktorý je populárny od Turecka až po arabské krajiny. My si predstavíme jeho perzskú variantu.

Kladivkový dulcimer a jeho rozvetvená rodina po celom svete

Pojem kladivkový dulcimer (hammered dulcimer) označuje v Angličtine strunový hudobný nástroj, ktorý má mnoho strún, na ktoré hráč udiera napríklad paličkami. My ho na Slovensku a v niektorých krajinách strednej a juhovýchodnej Európy poznáme v takejto podobe.

Kto by nepoznal naše tradičné cimbalovky? Hovorí sa, že cimbal sa k nám dostal vďaka Rómom (Cigánom). Keďže Rómovia pochádzajú podľa niektorých zdrojov z Indie, začneme najprv indickým santoorom (santúrom).

Pozor, nepleťte si tento hudobný nástroj s iránskym santurom. Tu je pre zmenu iránsky santur. Tu treba doplniť, že indický santúr môže mať pôvod práve v iránskom santure. Za to môže história Indie.

Podľa toho, na čo sa zvuk nášho cimbalu skôr podobá prikladám sa k myšlienke, že santur, ako taký môže mať pôvod práve v Iráne a že Rómovia ho mohli priviezť odtiaľ. História nás ale upozorňuje na to, že Rómovia migrovali do Európy už v čase, kedy časť Indie patrila do takzvanej Mughalskej ríše. Oblasť Radžastanu, odkiaľ Rómovia pravdepodobne pochádzajú patrila práve pod tú časť Indie, ktorá patrila do Mughalskej ríše, ktorú založili Peržania. Takže, tu narážame na rozpor v názoroch, odkiaľ cimbal vlastne prišiel.

Napriek tomu na svete existovali nástroje podobné cimbalu oveľa skôr, než nám cimbal priviezli Rómovia. Preto zanecháme teórie o vzniku cimbalu a namiesto toho sa dostaneme od Slovenska na západ do oblasti, kde sú Alpy. Tu je kladivkový dulcimer známy v nemeckom hovoriacom svete, ako hackbrett.

Možno sa to zdá neuveriteľné, ale aj na západe za oceánom v Mexiku existuje hudobný nástroj Salterio Mexicano, čiže ďalší druh kladivkového dulcimera. Keďže vďaka Alpám sme ešte stále v západnej nálade, doprajme si trochu aj mexického salteria.

Ako som už spomínal, tieto hudobné nástroje nemuseli vzniknúť len z indického santúru. V Číne majú napríklad Jangčchin (alebo Yangqin).

 

Keď sme už pri Jangčchine, ani tu nie je tak celkom isté, či tento hudobný nástroj má čínsky pôvod. Niektorí hovoria, že prišiel do Číny po hodvábnej ceste. Iní zas tvrdia, že sa dostal cez prístav Kuangčou na lodiach. Iní zas hovoria, že tento hudobný nástroj má rýdzo čínsky pôvod.

Keď už spomíname hodvábnu cestu, vyberieme sa do Mongolska. Tam je Jočin, ďalší druh cimbalu. Keďže mongolská a čínska kultúra sa vďaka histórii navzájom ovplyvňovali, je ťažké posúdiť, čo kde bolo, ako prvé.

Na Ďalekom východe ešte ostaneme. Tentokrát zamierime do Thajska, kde sa nachádza hudobný nástroj khim. Ani tu nie je jasné, kde má tento hudobný nástroj pôvod. Niektorí tvrdia, že vznikol z perzského santuru. Iní sa prikláňajú k čínskemu jangčchinu. Žeby sa khim dostal cez Thajsko do Číny a z toho vznikol jangčchin?

 

Keďže čínska hudba ovplyvnila aj japonskú, či kórejskú hudbu, neobídeme ani Kóreu, ako takú. Tu je Janggüm.