Minyo Crusaders – Kombinácia Latinskej Ameriky a Afriky s Japonskom

Minyo je ľudový spev v kórejskej a japonskej tradičnej hudbe. Táto kapela, hoci pochádza z Japonska, svojou hudbou navštívila Latinskú Ameriku, Karibskú oblasť, či Afriku. Spája tradičné japonské námety z už spomínanou hudbou vyššie. Viete si napríklad predstaviť japonskú tradičnú hudobnú pieseň v štýle Cumbia, či Reggae? Každému sa to môže zdať čudné a nemožné. Napriek tomu som sa aj ja sám presvedčil o tom, že možné to je. Ich nový album “Echoes of Japan“, ktorý sa ocitol aj v rebríčkoch World music je toho dôkazom. Je to akási fúzia Latina, Afrobeatu, Reggae a iných hudobných žánrov s japonskou tradičnou hudbou.

Ako predstava pre hudobných konzervatívcov je to nepredstaviteľné. Pre hudobných liberálov, medzi ktorým patrím aj ja možno povedať “prečo nie”. Ak to bude znieť dobre, môže byť to veľmi zaujímavé.

A ako to hudobne znie? Nech sa páči, tu je ukážka.

Môžete si pokiaľ máte Spotify, vypočuť aj ich spomínaný album vyššie.

Lutna a jej príbuzní

Jedine tí, ktorí sa zaujímajú o históriu, prípadne o mytológiu narazili na slovo lutna. Čo ale toto slovo znamená? Kde má tento hudobný nástroj svojich príbuzných?

Hovorí sa, že najstaršie lutny k nám prišli z územia Mezopotámie. O tom, či to je pravda aj v krajinách, ktoré sú vzdialené od Mezopotámie môžeme trochu pochybovať.

Keďže tu automaticky spomíname na Stredný východ, nech sa páči, tu je ukážka strunového nástroja, ktorý sa nazýva Ud, alebo Oud. Mimochodom, Oud je považovaná za arabský národný hudobný nástroj.

Hovorí sa, že slovo gitara má arabský pôvod. Predpokladá sa totiž a podľa mňa správne, že lutnu do Európy mohli priniesť aj Arabi. Každý z nás ale vie, že slovo gitarašpanielské korene v slove guitarra. Toto slovo pochádza z arabského slova qitara, ale slovo qitara, ktoré sa používalo v andalúzskej Arabčine znamenalo aj citharu, či kitharu. Pozor, kithara je iný strunový hudobný nástroj, pozrite si tento článok. Napriek tomu nie je to nič čudné. Prečo sa gitara zvykne používať hlavne vo Flamencu? Flamenco, ako ste sa možno dopočuli vzniklo práve na území Andalúzii a dodnes v tomto španielskom kraji nájdete pamiatky, za ktoré patrí vďaka práve Arabom. Okrem toho stačí preplávať cez Gibraltár a ste v Maroku.

Teraz zamierime ďalej od arabského a perzského sveta smerom na východ do bájnej Indie. Tam je tradičným národným hudobným nástrojom vína. Práve z tohto hudobného nástroja, na ktorý hral známy hudobník a rozprávač Nárada. Existovali rôzne typy vín, no za vlády Mughalov, čo boli perzskí panovníci na území Indie sa jeden druh víny začal nazývať sitar, čo pochádza z perzského slová setar a to znamená tri struny. Paradoxom je, že dnešná sitar nemá len tri struny. Vína je teda ďalšou takpovediac dcérou lutny.

A čo zamieriť ešte na východ od Indie do Číny? Tam vznikla pipa, alebo ak chcete, čínska lutna. Dodnes sa nevie, ako tento hudobný nástroj vznikol. Existuje množstvo mýtov a legiend o tomto hudobnom nástroji. V detstve som počul legendu, podľa ktorej vytvoril túto lutnu slepý rozprávkár Šuo-šu-ťi, keď sa pokúšal na nejakom nástroji imitovať vtáčí spev:

Ráno a pred spaním vtáci spievali chlapcovi piesne. Pri žlninej piesni vstával, pri slávikovej usínal. A boli to piesne také krásne, že ich chlapček počúval, počúval, a neraz sa aj on pokúšal spievať.
No nech sa už akokoľvek usiloval, jeho hlas nikdy nezaznel tak čisto, ako znela v horúcom popoludní škovránkova pieseň. Keby chlapček žil v kniežacom dome, istotne by sa mu vkradla do srdca závisť. Ale on rástol v lese a závidieť nevedel. Namiesto toho začal rozmýšľať, nenadarmo sa narodil človekom. Nuž ľudská hlava vymyslela a ľudské’ ruky spravili.
Chlapec poprosil svojich priateľov, aby mu pomohli. Diviak mu doniesol mocný bambus a žlna mu dala niekoľko vlasov z konského chvosta, ktoré si už dávno zaobstarala na výstelku hniezda, lebo sa jej mladé mali už-už vyliahnuť.
Chlapec sa dal do roboty. Zohol bambus, pripevnil naň konské vlasy a potom ich dlho naťahoval a zase popúšťal, kým mu nezazvučali pod prstami. „Pi”, povedala tenkým hlasom najtenšia struna; „ba”, ozvala sa najhrubšia; „.. . „ pi-ba .. . pi-ba”. A tak dal chlapec tomu nástroju meno „piba”. V Číne sa tak nazýva dosial, ale v iných krajinách ho volajú lutnou.
Keď chlapec prvý raz zahral na lutne, tiger, čo driemal neďaleko, zdvihol svoju veľkú hlavu a povedal:
„Tvoja hra sa neponáša na vtáčí spev, ale páči sa mi ešte väčšmi.”

Tu je odkaz na zdroj, pokiaľ si chcete túto rozprávku prečítať. Upozornenie: V niektorých prepisoch Čínštiny sa môže skutočne používať termín piba na označenie čínskej lutny. Nezabúdajte, že klasická Čínština bola úplne iná, ako Čínština, ktorá sa používa v Číne a na územiach, ktoré si Čína nárokuje. Je teda možné, že v názve tohto hudobného nástroja nikto nepochybil rovnako, ako o jeho zvuku nie sú žiadne pochyby. Tu je autentická čínska pipa:

Čínska kultúra, ako viete z mojich článkov ovplyvnila aj vietnamskú, japonskú, či kórejskú kultúru. Bohužiaľ v Kórey sa tento hudobný nástroj nepoužíva. Čínska pipa, vietnamská dantýba a japonská biwa sa ešte stále používajú. Pri japonskej biwe je pozoruhodné, že na ňu dokonca hrávali práve nevidiaci hráči.

Existujú rôzne varianty lutny, nie len v Číne, Japonsku, Indii a arabskom svete. V Japonsku napríklad nájdete Šamisen, ktorého predok je úplne iná čínska lutna sansian.

Teraz sa vrátime do Európy a to do krajiny, ktorá je považovaná za kolísku európskej civilizácie, do Grécka. Tam sa používa hudobný nástroj buzuki namiesto lýry.

Ale, kto je otec buzuki? Ak si myslíte, že to je Grék, mýlite sa poriadne. Je to turecká bağlama, ktorú do Grécka priniesli utečenci z Turecka.

Lýra a jej rodina

Tí, ktorí sa z vás zaujímajú o starogrécke báje a povesti si určite pamätajú na Apolóna, Herma, či Orfea, ktorí hrali na lýru. Ak ani netušíte, ako táto lýra znela, tu je jej ukážka.

Tento hudobný nástroj nie je známy iba v starovekom Grécku. Lýra, alebo jej podobné hudobné nástroje sú známe naprieč rôznymi krajinami na celom svete, dokonca aj v západnej Afrike u Griotov, čo sú v etniku Mandinka niečo také, ako v keltských krajinách Bardi. Nech nám teda keltskí Bardi ráčia zahrať, keď už ich spomíname.

V starovekom Grécku je známy ešte jeden hudobný nástroj známy, ako kithara. V Ríme sa tento hudobný nástroj nazýva cithara. Ako znie tento hudobný nástroj?

Ak vám pojmy kithara a cithara pripomínajú gitaru a citaru, to druhé je správne. Kithara s gitarou má totiž v modernej (nie v starej) Gréčtine naozaj spoločnú len tú gitaru. Na druhej strane je ale gitara úplne iný nástroj, ako citara (alebo citera, ako ju poznáme my. Tu je príklad citery (alebo zither) zo strednej Európy. Ak ste navštívili Rakúsko, alebo Bavorsko, alebo tam bývate, môžete pokojne navštíviť nejaký koncert ľudovej hudby, ak budete mať čas. Práve tam môžete nájsť zither.

Hovorí sa, že najstaršie hudobné nástroje tohto typu boli nachádzané na území Mezopotámie. Čo, ak to nebola celkom pravda? Veď aj v Číne majú podobný hudobný nástroj Gučeng, z tejto citary vznikli ďalšie hudobné nástroje, napríklad kajagüm v Kórey a v Japonsku je to hudobný nástroj koto.

Keď som už tu spomínal Mezopotámiu, trochu ostaneme aj na jej území, ale pozor, o mnoho storočí vpredu a nie len na jej území. Orientálna harfa qanun (alebo kanun) sa používa v tureckej, perzskej a arabskej tradičnej hudbe. Jej zvuk som si hneď zamiloval. Patrí medzi prvé hudobné nástroje orientu, o ktorých som sa dozvedel v Angličtine. V nasledujúcej ukážke hráč na qanun vám vysvetlí, ako sa dostal k tomuto hudobnému nástroju. V pozadí budete počuť samotný qanun.

Teraz sa vrátime do severských končín Európy a opäť zavítame do mytológie, tentokrát do fínskej Kalevaly. Tí, ktorí poznajú tento epos určite meno čarodejníka Väinämöinena. Bol to práve on, čo si vyhotovil prvé Kantele, na ktoré keď hral, všetkým jeho hra očarovala. Trochu to pripomína bájneho Orfea, ktorý svojim spevom okúzlil celý svet, dokonca aj nimfu Euridiku. Rozdiel je ale v tom, že Orfeus nie svojou lýrou, ale svojim spevom konal rôzne kúzla.

Kantele patrí do rodiny baltických psaltérii. Tu patria napríklad estónsky kannel, litovská kankles, lotišská kokles a ruské gusli.

Ale, čo je to psaltérium? Ako znie tento archaický hudobný nástroj?

Pri podobných hudobných nástrojoch v tvare bedne ešte ostaneme, no zavítame teraz do Afriky do Indického oceánu. Tam sa nachádza ostrov Madagaskar a na ňom sa používa citara, ktorá je známa pod menom marovany.

Možno vás to prekvapí, ale tento hudobný nástroj vznikol z rúrovitej citary, ktorá sa nazýva valiha.

Zenová flauta

Japonská flauta Šakuhači je veľmi dobre známa medzi poslucháčmi etnickej hudby, ale tiež aj medzi tými, ktorí sa venujú Zenu. Táto flauta, ako väčšina japonských hudobných nástrojov má pôvod v Číne. Väčšinou sa vyrába z bambusu, ale dnes ju môžeme nájsť vyrobenú aj z iných materiálov. Do Japonska sa dostala v 6. storočí z Číny, no na rozdiel od svojho čínskeho otca počas obdobia Edo bola opravená.

Používali ju mnísi Zenovej sekty Fuke pri Suizene (fúkajúcej meditácii). Tento hudobný nástroj tiež využívali pri žobraní o almužny, takže sa ním dokázali ním aj brániť, keď bolo treba.

Neskôr sa kvôli istým zmenám v japonskom systéme začala Šakuhači používať aj s inými hudobnými nástrojmi, napríklad s citarou Koto, či Šamisenom. Napriek tomu dnes existujú interpreti, ktorí hrajú sólo na Šakuhači.

Čo sa týka zvuku Šakuhači, je to skutočne duchovný hudobný nástroj a naozaj môže asociovať Zen. Ak si k tomu predstavíte zvuky prírody, môže dokonalo evokovať predstavu pravej japonskej záhrady. Tu je príklad hry na Šakuhači.

Taktiež sa môžete stretnúť aj so syntetickým zvukom Šakuhači. To ale nič nie je oproti pôvodnej japonskej Šakuhači, no aj tak ten zvuk môže byť veľmi zaujímavý. Pokiaľ poznáte hudobný projekt Enigma, alebo počúvate relaxačnú hudbu tak počítajte s tým, že ste určite na ňu niekedy narazili. Treba pri tom ešte dodať, že Peter Gabriel vo svojej skladbe Sledgehammer hneď na začiatku použil zvuk syntetickej Šakuhači.

Aj v Jazze táto zenová flauta má osobitné postavenie, hlavne v špeciálnych jazzových formáciách.

Druhá návšteva krajiny vychádzajúceho slnka

Už som na tomto blogu priblížil Japonsko, ale len jeho jednu z tradícii a to je japonské bubnovanie. Konečne nadišiel čas aby som tu priblížil japonskú hudbu tak, ako si ju predstavujeme, hoci sme ju nepočuli. Chcem tým poukázať na určité omyly medzi čínskou, japonskou hudbou a inými ázijskými tradíciami vrámci hudby. Prečo je to tak?

Japonská kultúra bola ovplyvnená čínskou kultúrou, hoci jazykovo len niekoľko slov znie čínsky, no znaky sú tie isté. Okrem čínskych znakov Japončina používa ešte dva zapisovacie systémy. Pozor, Japonci používajú tradičné čínske znaky, no medzi nimi sú aj vlastné čínske znaky, ktoré sa vyskytujú len v japonskom systéme Kandži. Okrem toho existuje ešte slabikové písmá Hiragana a Katakana. To posledné sa používa väčšinou pri cudzích (hlavne anglických) slovách.

Názov krajiny znamená “krajina vychádzajúceho slnka”, keď si vyložíme význam čínskych znakov. Vďaka rôznym čínskym dialektom a iným jazykom poznáme túto krajinu tak, ako ju poznáme, čiže Japonsko, alebo aj, ako krajinu vychádzajúceho slnka. Sú to ostrovy v Japonskom mori, kde sa ľudia živia hlavne rybami a rôznymi pre nás čudnými jedlami. Voľakedy aj ja som mal Sushi obdobie. Toto obdobie súviselo aj s istou japonskou hrou, na ktorej letela celá komunita nevidiacich. Naprogramoval ju jeden pätnásť ročný Japonec a hoci niektoré veci neboli ešte do Angličtiny preložené, u niektorých hráčov táto hra predstavovala pre nich Japonsko, ako úžasnú krajinu. Veď aj ja som isté obdobie počúval J-pop (japonský Pop), no občas sa mi podarilo naraziť aj na ich tradičnú hudbu. Veľmi dobre viete, že v mojom prípade si nájdem cestu k nejakej krajine cez ich tradičnú hudbu alebo hudbu, ktorá má tradičné prvky, príkladom sú balkánske, či arabské krajiny a mnohé iné. Japonsko spolu s ďalšími krajinami Ďalekého východu rastie industriálne tak, že ich kultúra postupne stráca na hodnote, Južná Kórea je toho dobrým príkladom. Paradoxom môže byť Grécko, kde si kultúru vážia do teraz, ale s ekonomikou sa nevedia pohnúť dopredu.

Na druhej strane v Japonsku určite existuje skupina ľudí, ktorá si váži tradície tejto krajiny. My z japonského sveta poznáme hlavne japonskú elektrotechniku, japonské video hry, alebo Kimono. Niektorí ľudia poznajú aj japonské čaje, zenový Budhizmus, alebo milovníci bojových umení aj Džudžucu (u nás nesprávne Džiudžicu), Ajkido, Karate, alebo Džudo. A čo japonskí Samuraji a Seppuku (Harakiri)? Alebo atómové bomby hodené na Hirošimu a Nagasaki? Niektorým ľuďom sa vybavia aj japonské spoločníčky Gejše. Pozor, nie sú to prostitútky, ako by ste si boli mysleli. A čo napríklad japonské záhrady postavené na zenovom umení a Bonsaje, ktoré boli inšpirované čínskym Taoizmom? Veru, Japonsko je krajina protikladov a rôznych kontrastov.

Pri japonskej hudbe je zaujímavé aj to, že niektorí z potulných hudobníkov nevideli. Ďalšou zaujímavosťou sú nástroje, ktoré majú čínsky pôvod, ako som už spomínal. Na prvé počutie ani vy by ste určite nevedeli rozlíšiť, či to je čínska hudba, japonská hudba, alebo kórejská, či vietnamská. Keď si to mám porovnať pocitovo, japonská hudba sa mi javí byť na rozdiel od čínskej, akoby viacej otvorená. Slovami sa to opísať nedá. Radšej poslúži ukážka autentickej japonskej hudby.