Indická klasická hudba patrí k najstarším tradíciám ľudstva. Pod týmto pojmom čakajte ale niečo úplne iné, než naša klasická hudba, ktorú poznáme. Indovia totiž hudbu ponímajú úplne inak a tvrdia, že v nej sú zákonitosti vesmíru.
Pre indickú klasickú hudbu je charakteristická Rága. My tento pojem mylne vysvetľujeme, ako hudobný systém. Indovia a iní ľudia, ktorí vyznávajú Hinduizmus pod týmto pojmom rozumejú niečo duchovné, čoho sa stávajú súčasťou. Oni nehrajú Rágu, oni sú Rágou. Znamená to, že aj keď je táto hudba jednohlasá a akoby z jedným akordom, napriek tomu má svoju nádheru.
Asi typický hudobný nástroj pre indickú klasickú hudbu je strunový nástroj Tanpura, ktorý vytvára ten spomínaný akord, alebo drón pre indickú klasickú hudbu. Indická hudba sa totiž delí ešte na Hindustánsku a Karnatickú. Hindustánska sa hráva na severe Indie, Karnatská na juhu Indie. Tanpura, alebo Tambura je spoločná pre oba žánre indickej klasickej hudby. Tabla, alebo Sitár je známa v hindustánskej hudbe, nástroje ako Vína, či Mridangam v karnatskej hudbe. Toto je akýsi výber indickej klasickej hudby. Sami si všimnete, čo Indovia rozumejú pod svojim žánrom.
Ak používate Spotify, rozhodne si vypočujte aj náš playlist s indickou klasickou hudbou.
Občas som na tomto blogu písal aj o rôznych potulných spevákoch. Veď aj u nás sa vyskytovali igrici. Okrem nich existujú aj trubadúri, bardi, guslari a mnohí iní. Teraz si tu predstavíme rôzne umenia potulných spevákov. Veď umenie sa dá pestovať aj na ulici a pred tým na kráľovských dvoroch, či medzi prostým ľudom.
Pre tých, ktorí sa venovali dejinám hudby slovo Trubadúr nie je neznáme. Sú to potulní skladatelia, básnici a reprezentanti dvorného svetského umenia. Často ich doprevádzali hráči na hudobné nástroje “minstreli, igrici”. Vyskytovali sa najmä na území Provensálska a teda aj ich texty boli v tomto jazyku.
Asi takto sa začala reprezentovať pouličné muzicírovanie. Niekedy nastáva ale situácia, kedy oveľa lepšie je kráčať iba jeden s hudobným nástrojom a spievať. Takýmto príkladom môžu byť Nineráši. Ninera je hudobný nástroj, ktorý je známy aj, ako Hurdy-gurdy. Tento hudobný nástroj sa s kostolov dostal aj medzi obyčajný ľud.
Naša ďalšia zastávka bude na Ukrajine. Tam sa zrodilo umenie Kobzárov. Sú to potulní speváci, ktorí hrali na kobze, či bandure. Treba dodať, že sovietsky režim voči nim vystupoval veľmi kruto. Po páde Sovietskeho zväzu sa toto staré minstrelské umenie opäť na Ukrajine obnovilo.
Teraz sa presunieme trochu na juh na balkánsky polostrov. Na území Srbska, Albánska, občas aj Chorvátska, či Bulharska sa vyskytujú speváci ľudovej epiky hrajúci na hudobný nástroj gusle. Práve preto sa nazývajú aj guslari.
Keď sme už na Balkáne, nemôžeme zabudnúť ani na Turecko. Tam bolo voľakedy populárne umenie potulných sufistických básnikov a hráčov na hudobný nástroj saz, Aşıkov. Ich hudba mohla znieť asi takto:
Čo tak zamieriť do našej africkej pravlasti? Aj keď sa neocitneme v regióne, odkiaľ naši predkovia emigrovali do rôznych končín sveta, ale ocitneme sa na západe Afriky. Práve tam sa nachádzajú Grioti známi aj, ako Dželi, či Gevel. Sú to africkí Bardi, ktorí nie sú len vynikajúci speváci, ale aj hráči na rôzne hudobné nástroje. Medzi najznámejšie hudobné nástroje patrí africký strunový nástroj Kora.
Konečne naše kroky zamieria blízko oblasti Afriky, odkiaľ začal migrovať človek do všetkých kútov sveta. Sme v Etiópii, kde je populárny štýl potulných spevákov Azmariov. Slovo “Azmari” znamená v Amharčine “ten, kto chváli”. Doprevádzajú sa buď na jednostrunové husle masenko,
alebo na lýru krar.
Baul je hudobný žáner, ktorý je spojením sufických a hinduistických tradícii v Bengálsku, teda v indickom západnom Bengálsku a štáte Bangladéš. Kombináciou toho je úžasný mystický hudobný žáner.
V našej (európskej) klasickej hudbe ich počujeme skoro stále. Mená, ako Paganini, či Vivaldi nie sú mnohým neznáme. Boli to slávni skladatelia, ktorí komponovali kompozície pre husle, hoci je pravda, že aj geniálny W. A. Mozart hral na tomto úžasnom hudobnom nástroji, ktorý je súčasťou každého orchestra.
My sa pozrieme na husle trochu inak. Nemali by sme v prvom rade zabudnúť na to, aký hudobný nástroj inšpiroval Európanov, aby vytvorili prvé husle. Ktorý hudobný sláčikový nástroj sa v Európe ocitol, ako prvý? Je to Rebab a vďačíme Arabom za tento hudobný nástroj.
Od Rebabu bol už len krok ku byzantskej lyre, krétskej lyre, husliam a iným sláčikovým hudobným nástrojom. Medzi nimi boli aj srbské gusle. Pozor, gusle je hudobný nástroj podobný arabskému rebabu.
My sa ale dostaneme cez Európu na východ až na mongolské stepy. Tam sa nachádza hudobný nástroj Morin Chúr. Tieto husle sa nazývajú aj konské husle. Ak sa započúvate do zvuku týchto huslí, môžu vám skutočne pripomínať erdžanie, či cval koňa. Mimochodom slák huslí sa voľakedy vyrábal z vlasov konského chvosta. Okrem toho netreba zabúdať, že Mongoli a podobné stepné kmene nemali také moderné prostriedky na výrobu hudobných nástrojov, ako máme my.
Teraz sa presunieme na juh od mongolských stepí a zavítame až do Číny. Tam je veľa hudobných nástrojov, ktoré môžeme zaradiť, ako husle “chučchin“, ale žiadne nie sú také známe, ako dvojstrunové husle erchu (alebo erhu) V Čínštine totiž slovo “Er” znamená “dva” a husle sú “chučchin (huqin)”.
Asi pred rokom som sa dozvedel zaujímavú správu. Aj berberské etnikum Tuarégovia používajú husle vo svojej tradičnej hudbe. Sú to jednostrunové husle imzad. Zaujímavé je na tom to, že na tomto hudobnom nástroji hrajú iba tuarégske ženy.
Opäť sa vrátime do Ázie, ale tentokrát navštívime Indiu. Tam je hudobný nástroj, ktorý sa nazýva Dilruba, alebo Esradž.
Podobné hudobné nástroje Esradžu môžeme nájsť v Európe, hoci už nejde o husle, hoci proces tvorby zvuku je aj tam rovnaký. Začneme v oblasti dnešného Uhorska, hoci tento hudobný nástroj nie je známy iba v Uhorsku. U nás ho poznáme pod názvom Ninera.
Voľakedy sa používal aj v kostoloch, ale neskôr ho upravili do takej podoby, aby sa dal prenášať. Poznáme ho aj pod anglickým názvom hurdy gurdy. Okrem tohto hudobného nástroja je dobre známym hudobným nástrojom aj švédska Nyckelharpa.
Vráťme sa ešte k husliam, ale tentokrát navštívime africký Madagaskar. Husle sa totiž v Malgaštine nazývajú “lokanga”. Pozor, lokanga je aj hudobný nástroj, ktorý sa na husle podobá, ale nie sú to tie štandardné európske husle, ktoré poznáme. Posúďte sami.
Pri Araboch sme začali, pri Araboch aj skončíme. Toto je hudobný nástroj Kamanče, ktorý je populárny od Turecka až po arabské krajiny. My si predstavíme jeho perzskú variantu.
Rámový bubon je bubon, ktorý má oväčšiu bubnovú hlavu, než telo. Ak tomu nerozumiete, tak skúste si predstaviť africké Džembe, jeho výšku a hlavu s blanou a pochopíte. Potom si chyťte do ruky tamburínu a všimnite si hlavu bubna a rám, na ktorom je táto blana upevnená. Rám môže byť vyrábaný buď z dreva, alebo aj z umelej hmoty.
Hovorí sa, že rámový bubon je prvý bubon, ktorý vytvoril človek. Je to vlastne akýsi “prabubon”, čiže prapredok všetkých bubnov a potom sa nečudujme, že tento hudobný nástroj zohráva aj svoje postavenie napríklad v Šamanizme. K tomu sa postupne dostaneme.
Už som tu spomínal tamburínu s blanou. Je to nový potomok rámových bubnov, aj keď nie každá tamburína má blanu.
Začnem prvým príkladom rámového bubnu. Tým je hudobný nástroj daf (alebo dof, či duf) používaný v arabskej, tureckej, či perzskej hudbe. Niekedy ho nazývajú aj bendir, či tef. Keď som ho prvý raz počul v orientálnej hudbe, bol som prekvapený z jeho hlbokého zvuku, ktorý si ma podmanil.
Nasleduje ukážka tohto bubna. Budete sa diviť, čo sa dá na ňom stvárať.
Spomínal som tu bendir? Hoci som ho spomínal v tureckom kontexte je na čase, aby som vám priblížil pravý bendir zo severnej Afriky. Môžete ho počuť napríklad v marockej, či alžírskej tradičnej hudbe.
Teraz prejdeme z arabského sveta na východ do Perzie. Okrem toho, že sa tam používa daf, ešte jeden perzský bubon je veľmi zaujímavý. Používa sa ako v Perzii, tak aj v krajinách strednej Ázie, ba dokonca na Balkáne. Ide o rámový bubon dayereh.
Teraz sa dostaneme na východ do Indie. Aj tam poznajú Daf, no my prejdeme na juh, kde sa nachádza rámový bubon kandžira.
Keď som prvý raz počul tento bubon, pripomínal mi trochu tamburínu s blanou a tak tu pripájam aj ukážku tamburíny s blanou.
Takáto tamburína s blanou existuje aj v Brazílii. Pandeiro je populárny perkusívny hudobný nástroj brazílskej hudby.
Existuje nespočetné množstvo rámových bubnov. Keď som vám poskytol ukážku, ešte za zmienku stojí turecká tamburína tef, arabská veľká tamburína mazhar, malá arabská tamburína riq, alebo aj šamanský bubon.
Práve šamanský bubon je okamžitá spájaná asociácia s rámovým bubnom, ako takým a príliš veriacim ľuďom sa vtedy okamžite asociuje niečo zlé. Tak sme sa dostali až na Sibír, do Sámska (Laponska), či dokonca na prériu. Tam sa šamanské bubny používali, ako už isto tušíte pri Šamanizme. Existujú dokonca rôzne mýty, kedy sa skutočne bubon využíval na magické účely. Bol tento typ bubnu rámovým bubnom? Asi áno, keď ho rôzni ľudia držali v ruke. V týchto mýtoch sa ale nepíše podstatná vec, ako bubnovali na ten bubon. Na rámové bubny sa môže bubnovať ako rukami, tak aj paličkami.
Na záver je tu ukážka, na ktorú sa niektorí z vás tešiť nebudú. Ak hádate, že v nasledujúcej ukážke odznie šamanský bubon, hádate správne.
Čo sa týka bubna a duchovna, tak aj v sufiskom bratstve Mevlevi pri hudbe krúžiacich dervišov sa duf spolu s flautou ney používajú v ich hudbe.
Jedine tí, ktorí sa zaujímajú o históriu, prípadne o mytológiu narazili na slovo lutna. Čo ale toto slovo znamená? Kde má tento hudobný nástroj svojich príbuzných?
Hovorí sa, že najstaršie lutny k nám prišli z územia Mezopotámie. O tom, či to je pravda aj v krajinách, ktoré sú vzdialené od Mezopotámie môžeme trochu pochybovať.
Keďže tu automaticky spomíname na Stredný východ, nech sa páči, tu je ukážka strunového nástroja, ktorý sa nazýva Ud, alebo Oud. Mimochodom, Oud je považovaná za arabský národný hudobný nástroj.
Hovorí sa, že slovo gitara má arabský pôvod. Predpokladá sa totiž a podľa mňa správne, že lutnu do Európy mohli priniesť aj Arabi. Každý z nás ale vie, že slovo gitara má španielské korene v slove guitarra. Toto slovo pochádza z arabského slova qitara, ale slovo qitara, ktoré sa používalo v andalúzskej Arabčine znamenalo aj citharu, či kitharu. Pozor, kithara je iný strunový hudobný nástroj, pozrite si tento článok. Napriek tomu nie je to nič čudné. Prečo sa gitara zvykne používať hlavne vo Flamencu? Flamenco, ako ste sa možno dopočuli vzniklo práve na území Andalúzii a dodnes v tomto španielskom kraji nájdete pamiatky, za ktoré patrí vďaka práve Arabom. Okrem toho stačí preplávať cez Gibraltár a ste v Maroku.
Teraz zamierime ďalej od arabského a perzského sveta smerom na východ do bájnej Indie. Tam je tradičným národným hudobným nástrojom vína. Práve z tohto hudobného nástroja, na ktorý hral známy hudobník a rozprávač Nárada. Existovali rôzne typy vín, no za vlády Mughalov, čo boli perzskí panovníci na území Indie sa jeden druh víny začal nazývať sitar, čo pochádza z perzského slová setar a to znamená tri struny. Paradoxom je, že dnešná sitar nemá len tri struny. Vína je teda ďalšou takpovediac dcérou lutny.
A čo zamieriť ešte na východ od Indie do Číny? Tam vznikla pipa, alebo ak chcete, čínska lutna. Dodnes sa nevie, ako tento hudobný nástroj vznikol. Existuje množstvo mýtov a legiend o tomto hudobnom nástroji. V detstve som počul legendu, podľa ktorej vytvoril túto lutnu slepý rozprávkár Šuo-šu-ťi, keď sa pokúšal na nejakom nástroji imitovať vtáčí spev:
Ráno a pred spaním vtáci spievali chlapcovi piesne. Pri žlninej piesni vstával, pri slávikovej usínal. A boli to piesne také krásne, že ich chlapček počúval, počúval, a neraz sa aj on pokúšal spievať.
No nech sa už akokoľvek usiloval, jeho hlas nikdy nezaznel tak čisto, ako znela v horúcom popoludní škovránkova pieseň. Keby chlapček žil v kniežacom dome, istotne by sa mu vkradla do srdca závisť. Ale on rástol v lese a závidieť nevedel. Namiesto toho začal rozmýšľať, nenadarmo sa narodil človekom. Nuž ľudská hlava vymyslela a ľudské’ ruky spravili.
Chlapec poprosil svojich priateľov, aby mu pomohli. Diviak mu doniesol mocný bambus a žlna mu dala niekoľko vlasov z konského chvosta, ktoré si už dávno zaobstarala na výstelku hniezda, lebo sa jej mladé mali už-už vyliahnuť.
Chlapec sa dal do roboty. Zohol bambus, pripevnil naň konské vlasy a potom ich dlho naťahoval a zase popúšťal, kým mu nezazvučali pod prstami. „Pi”, povedala tenkým hlasom najtenšia struna; „ba”, ozvala sa najhrubšia; „.. . „ pi-ba .. . pi-ba”. A tak dal chlapec tomu nástroju meno „piba”. V Číne sa tak nazýva dosial, ale v iných krajinách ho volajú lutnou.
Keď chlapec prvý raz zahral na lutne, tiger, čo driemal neďaleko, zdvihol svoju veľkú hlavu a povedal:
„Tvoja hra sa neponáša na vtáčí spev, ale páči sa mi ešte väčšmi.”
Tu je odkaz na zdroj, pokiaľ si chcete túto rozprávku prečítať. Upozornenie: V niektorých prepisoch Čínštiny sa môže skutočne používať termín piba na označenie čínskej lutny. Nezabúdajte, že klasická Čínština bola úplne iná, ako Čínština, ktorá sa používa v Číne a na územiach, ktoré si Čína nárokuje. Je teda možné, že v názve tohto hudobného nástroja nikto nepochybil rovnako, ako o jeho zvuku nie sú žiadne pochyby. Tu je autentická čínska pipa:
Čínska kultúra, ako viete z mojich článkov ovplyvnila aj vietnamskú, japonskú, či kórejskú kultúru. Bohužiaľ v Kórey sa tento hudobný nástroj nepoužíva. Čínska pipa, vietnamská dantýba a japonská biwa sa ešte stále používajú. Pri japonskej biwe je pozoruhodné, že na ňu dokonca hrávali práve nevidiaci hráči.
Existujú rôzne varianty lutny, nie len v Číne, Japonsku, Indii a arabskom svete. V Japonsku napríklad nájdete Šamisen, ktorého predok je úplne iná čínska lutna sansian.
Teraz sa vrátime do Európy a to do krajiny, ktorá je považovaná za kolísku európskej civilizácie, do Grécka. Tam sa používa hudobný nástroj buzuki namiesto lýry.
Ale, kto je otec buzuki? Ak si myslíte, že to je Grék, mýlite sa poriadne. Je to turecká bağlama, ktorú do Grécka priniesli utečenci z Turecka.
Pojem kladivkový dulcimer (hammered dulcimer) označuje v Angličtine strunový hudobný nástroj, ktorý má mnoho strún, na ktoré hráč udiera napríklad paličkami. My ho na Slovensku a v niektorých krajinách strednej a juhovýchodnej Európy poznáme v takejto podobe.
Kto by nepoznal naše tradičné cimbalovky? Hovorí sa, že cimbal sa k nám dostal vďaka Rómom (Cigánom). Keďže Rómovia pochádzajú podľa niektorých zdrojov z Indie, začneme najprv indickým santoorom (santúrom).
Pozor, nepleťte si tento hudobný nástroj s iránskym santurom. Tu je pre zmenu iránsky santur. Tu treba doplniť, že indický santúr môže mať pôvod práve v iránskom santure. Za to môže história Indie.
Podľa toho, na čo sa zvuk nášho cimbalu skôr podobá prikladám sa k myšlienke, že santur, ako taký môže mať pôvod práve v Iráne a že Rómovia ho mohli priviezť odtiaľ. História nás ale upozorňuje na to, že Rómovia migrovali do Európy už v čase, kedy časť Indie patrila do takzvanej Mughalskej ríše. Oblasť Radžastanu, odkiaľ Rómovia pravdepodobne pochádzajú patrila práve pod tú časť Indie, ktorá patrila do Mughalskej ríše, ktorú založili Peržania. Takže, tu narážame na rozpor v názoroch, odkiaľ cimbal vlastne prišiel.
Napriek tomu na svete existovali nástroje podobné cimbalu oveľa skôr, než nám cimbal priviezli Rómovia. Preto zanecháme teórie o vzniku cimbalu a namiesto toho sa dostaneme od Slovenska na západ do oblasti, kde sú Alpy. Tu je kladivkový dulcimer známy v nemeckom hovoriacom svete, ako hackbrett.
Možno sa to zdá neuveriteľné, ale aj na západe za oceánom v Mexiku existuje hudobný nástroj Salterio Mexicano, čiže ďalší druh kladivkového dulcimera. Keďže vďaka Alpám sme ešte stále v západnej nálade, doprajme si trochu aj mexického salteria.
Ako som už spomínal, tieto hudobné nástroje nemuseli vzniknúť len z indického santúru. V Číne majú napríklad Jangčchin (alebo Yangqin).
Keď sme už pri Jangčchine, ani tu nie je tak celkom isté, či tento hudobný nástroj má čínsky pôvod. Niektorí hovoria, že prišiel do Číny po hodvábnej ceste. Iní zas tvrdia, že sa dostal cez prístav Kuangčou na lodiach. Iní zas hovoria, že tento hudobný nástroj má rýdzo čínsky pôvod.
Keď už spomíname hodvábnu cestu, vyberieme sa do Mongolska. Tam je Jočin, ďalší druh cimbalu. Keďže mongolská a čínska kultúra sa vďaka histórii navzájom ovplyvňovali, je ťažké posúdiť, čo kde bolo, ako prvé.
Na Ďalekom východe ešte ostaneme. Tentokrát zamierime do Thajska, kde sa nachádza hudobný nástroj khim. Ani tu nie je jasné, kde má tento hudobný nástroj pôvod. Niektorí tvrdia, že vznikol z perzského santuru. Iní sa prikláňajú k čínskemu jangčchinu. Žeby sa khim dostal cez Thajsko do Číny a z toho vznikol jangčchin?
Keďže čínska hudba ovplyvnila aj japonskú, či kórejskú hudbu, neobídeme ani Kóreu, ako takú. Tu je Janggüm.
Už som na tomto blogu spomínal Qawwali, alebo aj Baul, no hovorí sa, že najlepšie na koniec. Aj v Indii majú svoju oddanosť v hudbe mimo štýlov, ktoré som spomínal. Tieto spomínané štýly odrážajú súfiský moslimský pohľad na hudbu a vôbec, ich mystiku. Teraz siahnem po Hinduizme, hlavnom náboženstve Indie.
Bhadžan sa prekladá, ako “zdieľanie”. Je to žáner indickej duchovnej hudby. Má voľnú formu a môže byť interpretovaný jedným spevákom, niekedy bez hudobných nástrojov, alebo s dvomi, či viacerými hudobnými nástrojmi.
Naproti Bhadžanu stojí Kirtan. Slovo “Kirtan” znamená “príbeh, rozprávanie”. Je to takisto hudobný žáner duchovnej indickej hudby, majú s Bhadžanom spoločné myšlienky, no hudobná forma je iná. Kirtan nemá voľnú formu, speváci spievajú štýlom volania a odpovede. Spevák zaspieva himnus s Véd a zbor mu odpovedá.
Názov štátu Radžastan môžeme preložiť, ako zem kráľov. Tento štát je najväčší zo štátov v podľa rozlohy v Indii. V takomto štáte žije množstvo etnických skupín, hoci je to veľmi nehostinná oblasť. Tento štát sa totiž nachádza na púšti Thar čo vytvára dojem, že etniká, ktoré tam žili to vôbec nemali ľahké. Medzi etnikami, ktoré tu žili sú aj Cigáni. Práve tento štát sa považuje za hlavný štát, odkiaľ prišlo k nám rómske obyvateľstvo. Čo sa týka Radžastančiny a Rómčiny je pravda, že patria do tej istej jazykovej skupiny. Rómčina do svojho jazyka absorbovala aj slová z Perzštiny, Arménčiny, či Gréčtiny.
Na záver nezaškodí si vypočuť hudbu radžastanských kmeňov.
Niektorí z vás možno počuli o štáte Goa v Indii, kam zájdu hlavne Hipisáci na dovolenku. V Goe sa hrá ale úplne iná hudba, než čo počúvajú Hipisáci. Možno, že aj nejaká psychedelická hudba sa na rôznych diskotékach v hoteloch nájde, no tu je tradičná tvár Goy.
V Goe sa rozpráva Kónkánčinou, konkrétne gojskou Konkánčinou, ktorá podobne, ako celá táto kultúra bola ovplyvnená portugalskou kultúrou. Je tu ešte niečo, čo môže svedčiť o portugalskom vplyve. To je aj náboženstvo v tomto štáte. V Goe sa totiž vyznáva Kresťanstvo, ktoré do seba zahrnulo aj nejaké domáce prvky. Čo sa týka hudby, tiež tu nájdeme prvky, ktoré nie sú typické pre indickú hudbu. Posúďte sami.
Históriu tohoto hudobného žánru môžeme nájsť v ľudovej hudbe regiónu Pandžáb. Bhangru založili ale pandžábski migranti z Indie a Pakistanu vo Veľkej Británii. Texty tohto hudobného žánru sú celkom jednoduché a hoci sú v Pandžábčine, veľa môže prezradiť aj hudobná reč Bhangry, ako takej. Poznám mnohých ľudí, ktorí majú radi práve tento hudobný žáner. Istý čas boli dokonca u nás populárne aj niektoré piesne, ktoré boli práve štýlu Bhangra. Na druhej strane možno, že práve preto, kde sa narodila táto kráľovná pandžábskej populárnej hudby, v Bhangre môžeme nájsť aj západné vplyvy. Tu je ukážka autentickej Bhangry.
Globe of music blog v Slovenčine 