Gajdy na celom svete

Gajdy sa v Češtine nazývajú Dudy, v Angličtine Bagpipe, ale existuje množstvo gájd a mien pre tento hudobný nástroj.

Vo svete sú veľmi dobre známe škótske gajdy.

Aj v Írsku existujú gajdy. Tie sa ale nazývajú uilleann pipes.

Teraz zavítame na Balkán. V Rodopských horách na juhu Bulharska sa v tunajšom folklóre používa kaba gajda.

Teraz sa ale z Bulharska dostaneme cez Čierne more do Turecka, potom na sever, kde žije etnikum Lazov. Toto etnikum vo svojej hudbe používa gajdy Tulum.

Teraz zavítame do Tuniska. Tam sa používa hudobný nástroj Mezwed (mezoued). Mimochodom gajdy, ako hudobný nástroj bol už populárny v starovekom Grécku, ale o jeho rozšírenie sa pričinili najmä Arabi. Európania si potom gajdy modifikovali, ale nie len Európania, ako sami zistíte.

Ako som už spomínal, existuje množstvo gájd. Málokto ale vie o takzvaných elektronických gajdách. Na ne vám zahrá človek z Astúrie z umeleckým menom Hevia.

Na záver ukážka slovenskej gajdošskej tradície z Horehronia.

Husle a ich rozvetvená rodina na celom svete

V našej (európskej) klasickej hudbe ich počujeme skoro stále. Mená, ako Paganini, či Vivaldi nie sú mnohým neznáme. Boli to slávni skladatelia, ktorí komponovali kompozície pre husle, hoci je pravda, že aj geniálny W. A. Mozart hral na tomto úžasnom hudobnom nástroji, ktorý je súčasťou každého orchestra.

My sa pozrieme na husle trochu inak. Nemali by sme v prvom rade zabudnúť na to, aký hudobný nástroj inšpiroval Európanov, aby vytvorili prvé husle. Ktorý hudobný sláčikový nástroj sa v Európe ocitol, ako prvý? Je to Rebab a vďačíme Arabom za tento hudobný nástroj.

Od Rebabu bol už len krok ku byzantskej lyre, krétskej lyre, husliam a iným sláčikovým hudobným nástrojom. Medzi nimi boli aj srbské gusle. Pozor, gusle je hudobný nástroj podobný arabskému rebabu.

My sa ale dostaneme cez Európu na východ až na mongolské stepy. Tam sa nachádza hudobný nástroj Morin Chúr. Tieto husle sa nazývajú aj konské husle. Ak sa započúvate do zvuku týchto huslí, môžu vám skutočne pripomínať erdžanie, či cval koňa. Mimochodom slák huslí sa voľakedy vyrábal z vlasov konského chvosta. Okrem toho netreba zabúdať, že Mongoli a podobné stepné kmene nemali také moderné prostriedky na výrobu hudobných nástrojov, ako máme my.

Teraz sa presunieme na juh od mongolských stepí a zavítame až do Číny. Tam je veľa hudobných nástrojov, ktoré môžeme zaradiť, ako husle “chučchin“, ale žiadne nie sú také známe, ako dvojstrunové husle erchu (alebo erhu) V Čínštine totiž slovo “Er” znamená “dva” a husle sú “chučchin (huqin)”.

 

Asi pred rokom som sa dozvedel zaujímavú správu. Aj berberské etnikum Tuarégovia používajú husle vo svojej tradičnej hudbe. Sú to jednostrunové husle imzad. Zaujímavé je na tom to, že na tomto hudobnom nástroji hrajú iba tuarégske ženy.

Opäť sa vrátime do Ázie, ale tentokrát navštívime Indiu. Tam je hudobný nástroj, ktorý sa nazýva Dilruba, alebo Esradž.

Podobné hudobné nástroje Esradžu môžeme nájsť v Európe, hoci už nejde o husle, hoci proces tvorby zvuku je aj tam rovnaký. Začneme v oblasti dnešného Uhorska, hoci tento hudobný nástroj nie je známy iba v Uhorsku. U nás ho poznáme pod názvom Ninera.

Voľakedy sa používal aj v kostoloch, ale neskôr ho upravili do takej podoby, aby sa dal prenášať. Poznáme ho aj pod anglickým názvom hurdy gurdy. Okrem tohto hudobného nástroja je dobre známym hudobným nástrojom aj švédska Nyckelharpa.

 

Vráťme sa ešte k husliam, ale tentokrát navštívime africký Madagaskar. Husle sa totiž v Malgaštine nazývajú “lokanga”. Pozor, lokanga je aj hudobný nástroj, ktorý sa na husle podobá, ale nie sú to tie štandardné európske husle, ktoré poznáme. Posúďte sami.

Pri Araboch sme začali, pri Araboch aj skončíme. Toto je hudobný nástroj Kamanče, ktorý je populárny od Turecka až po arabské krajiny. My si predstavíme jeho perzskú variantu.

Lutna a jej príbuzní

Jedine tí, ktorí sa zaujímajú o históriu, prípadne o mytológiu narazili na slovo lutna. Čo ale toto slovo znamená? Kde má tento hudobný nástroj svojich príbuzných?

Hovorí sa, že najstaršie lutny k nám prišli z územia Mezopotámie. O tom, či to je pravda aj v krajinách, ktoré sú vzdialené od Mezopotámie môžeme trochu pochybovať.

Keďže tu automaticky spomíname na Stredný východ, nech sa páči, tu je ukážka strunového nástroja, ktorý sa nazýva Ud, alebo Oud. Mimochodom, Oud je považovaná za arabský národný hudobný nástroj.

Hovorí sa, že slovo gitara má arabský pôvod. Predpokladá sa totiž a podľa mňa správne, že lutnu do Európy mohli priniesť aj Arabi. Každý z nás ale vie, že slovo gitarašpanielské korene v slove guitarra. Toto slovo pochádza z arabského slova qitara, ale slovo qitara, ktoré sa používalo v andalúzskej Arabčine znamenalo aj citharu, či kitharu. Pozor, kithara je iný strunový hudobný nástroj, pozrite si tento článok. Napriek tomu nie je to nič čudné. Prečo sa gitara zvykne používať hlavne vo Flamencu? Flamenco, ako ste sa možno dopočuli vzniklo práve na území Andalúzii a dodnes v tomto španielskom kraji nájdete pamiatky, za ktoré patrí vďaka práve Arabom. Okrem toho stačí preplávať cez Gibraltár a ste v Maroku.

Teraz zamierime ďalej od arabského a perzského sveta smerom na východ do bájnej Indie. Tam je tradičným národným hudobným nástrojom vína. Práve z tohto hudobného nástroja, na ktorý hral známy hudobník a rozprávač Nárada. Existovali rôzne typy vín, no za vlády Mughalov, čo boli perzskí panovníci na území Indie sa jeden druh víny začal nazývať sitar, čo pochádza z perzského slová setar a to znamená tri struny. Paradoxom je, že dnešná sitar nemá len tri struny. Vína je teda ďalšou takpovediac dcérou lutny.

A čo zamieriť ešte na východ od Indie do Číny? Tam vznikla pipa, alebo ak chcete, čínska lutna. Dodnes sa nevie, ako tento hudobný nástroj vznikol. Existuje množstvo mýtov a legiend o tomto hudobnom nástroji. V detstve som počul legendu, podľa ktorej vytvoril túto lutnu slepý rozprávkár Šuo-šu-ťi, keď sa pokúšal na nejakom nástroji imitovať vtáčí spev:

Ráno a pred spaním vtáci spievali chlapcovi piesne. Pri žlninej piesni vstával, pri slávikovej usínal. A boli to piesne také krásne, že ich chlapček počúval, počúval, a neraz sa aj on pokúšal spievať.
No nech sa už akokoľvek usiloval, jeho hlas nikdy nezaznel tak čisto, ako znela v horúcom popoludní škovránkova pieseň. Keby chlapček žil v kniežacom dome, istotne by sa mu vkradla do srdca závisť. Ale on rástol v lese a závidieť nevedel. Namiesto toho začal rozmýšľať, nenadarmo sa narodil človekom. Nuž ľudská hlava vymyslela a ľudské’ ruky spravili.
Chlapec poprosil svojich priateľov, aby mu pomohli. Diviak mu doniesol mocný bambus a žlna mu dala niekoľko vlasov z konského chvosta, ktoré si už dávno zaobstarala na výstelku hniezda, lebo sa jej mladé mali už-už vyliahnuť.
Chlapec sa dal do roboty. Zohol bambus, pripevnil naň konské vlasy a potom ich dlho naťahoval a zase popúšťal, kým mu nezazvučali pod prstami. „Pi”, povedala tenkým hlasom najtenšia struna; „ba”, ozvala sa najhrubšia; „.. . „ pi-ba .. . pi-ba”. A tak dal chlapec tomu nástroju meno „piba”. V Číne sa tak nazýva dosial, ale v iných krajinách ho volajú lutnou.
Keď chlapec prvý raz zahral na lutne, tiger, čo driemal neďaleko, zdvihol svoju veľkú hlavu a povedal:
„Tvoja hra sa neponáša na vtáčí spev, ale páči sa mi ešte väčšmi.”

Tu je odkaz na zdroj, pokiaľ si chcete túto rozprávku prečítať. Upozornenie: V niektorých prepisoch Čínštiny sa môže skutočne používať termín piba na označenie čínskej lutny. Nezabúdajte, že klasická Čínština bola úplne iná, ako Čínština, ktorá sa používa v Číne a na územiach, ktoré si Čína nárokuje. Je teda možné, že v názve tohto hudobného nástroja nikto nepochybil rovnako, ako o jeho zvuku nie sú žiadne pochyby. Tu je autentická čínska pipa:

Čínska kultúra, ako viete z mojich článkov ovplyvnila aj vietnamskú, japonskú, či kórejskú kultúru. Bohužiaľ v Kórey sa tento hudobný nástroj nepoužíva. Čínska pipa, vietnamská dantýba a japonská biwa sa ešte stále používajú. Pri japonskej biwe je pozoruhodné, že na ňu dokonca hrávali práve nevidiaci hráči.

Existujú rôzne varianty lutny, nie len v Číne, Japonsku, Indii a arabskom svete. V Japonsku napríklad nájdete Šamisen, ktorého predok je úplne iná čínska lutna sansian.

Teraz sa vrátime do Európy a to do krajiny, ktorá je považovaná za kolísku európskej civilizácie, do Grécka. Tam sa používa hudobný nástroj buzuki namiesto lýry.

Ale, kto je otec buzuki? Ak si myslíte, že to je Grék, mýlite sa poriadne. Je to turecká bağlama, ktorú do Grécka priniesli utečenci z Turecka.

Pohárový bubon

Aj takto môžeme nájsť bubon Darbuka. Podobá sa na západoafrické Djembe, no nie je na rozdiel od neho vyrábaná z dreva. Zatiaľ, čo sa Djembe ladí lanom, Darbuka sa ladí ladiacimi šrúbami. Blana djembe je vyrobená z kozej kože, no blana darbuky je vyrobená zo syntetického materiálu. Jedno majú tieto pohárové bubny spoločné, hráte na ne rukami.

Keď som po prvý krát hral na pravej darbuke, mal som veľkú radosť. To nebolo djembe, ktoré malo teplý zvuk a pripomínalo mi Afriku. V tom období som mal rád aj africkú hudbu, no prevládala hlavne arabská a turecká hudba. Darbuku môžete nájsť pod názvami, ako doumbek, či v arabskom svete tabla. Pamätám si na príhodu, ktorú som zažil, keď mi niekto s Egypta kúpil tablu, no ja som čakal inú tablu. Indická tabla je niečo úplne iné, než tabla, ako v Egypte nazývajú Darbuku. Až neskôr som sa dozvedel, že v Arabčine slovo “tabla” označuje práve darbuku. Stretol som sa aj s názvom toberleki (v Gréčtine).

Tento hudobný nástroj sa používa od Balkánu cez Turecko až po krajiny arabského sveta. Pozor, v Iráne existuje ešte tombak, no to už nie je darbuka, ktorú si môžete aj vy vypočuť, no patrí do tej istej skupiny, ako darbuka a djembe. Pre zaujímavosť, darbuky sa dajú kúpiť aj v našich obchodoch.

Tu nasleduje sólo hry na darbuke, príjemné počúvanie.

Na území Kartága

Kartágo bola fénická ríša založená v severnej Afrike. Neskôr ju dobyli Rimania, potom tu prišli germánski Vandali, neskôr Byzantínci (východní Rimania, alebo Gréci), potom Arabi, Francúzy, či osmanskí Turci. V súčasnosti je časť Kartága umiestnená na území Tuniska, ako jedna z častí hlavného mesta Tunis.

Čo vieme o Tunisku? Tunisko je malá krajina v Severnej Afrike. Okrem Arabov tu taktiež žijú aj Berberi a ako som v úvode článku vysvetľoval, na tuniskom národe sa podpísali aj európske vplyvy, hlavne francúzske, ale aj Taliani tiež zanechali určité stopy. Veď stačí sa preplaviť cez Sicílsky prieliv a talianska Sicília je hneď za ním. Tuniská Arabčina patrí medzi západoarabské dialekty (Maghribi), ale je tiež príbuzná z Maltčinou, ktorá patrí do tej istej jazykovej skupiny, ako Arabčina. Zaujímavé je na tom to, že len tuniský dialekt je podobný Maltčine, zatiaľ čo napríklad Maročania, či Egypťania jej nerozumejú. Tunisko je taktiež jedna z dovolenkových destinácii, hoci po niektorých nepríjemných udalostiach do Tuniska chodí menej turistov, ako voľakedy. Veľa zvykov, ako som už spomínal prebrali tuniskí Arabi od Európanov a istý cestovateľ dokonca spomenul aj to, že niektoré rodiny majú aj psy. V Egypte, či v celom arabskom svete je pes považovaný za nečisté zviera, preto mačky si tam prídu na svoje.

Tu nasleduje ukážka tradičnej tuniskej hudby, kde okrem tradičných perkusii budete počuť aj tradičné tuniské gajdy mizwad (alebo mezoued). Pozor, Mezwed je aj tuniský hudobný žáner populárnej hudby. Okrem arabských vplyvov tu budete počuť, ako inak, určite aj niečo berberské.