Keď som v detstve objavoval arabskú hudbu netušil som, do čoho som sa zaplietol. Vôbec som nevedel, aký štýl tvorí jeden z mojich arabských prvých spevákov, ktorých hudba sa mi páči dodnes. Cheb Mami a niektoré jeho piesne som objavil už v detstve a to vďaka rôznym výberovým albumom, na ktorých bola etnická hudba. Neskôr som zistil, že aj na niektorých kazetách bol práve Cheb Mami, no tie kazety som už dostal z Egypta. Neskôr som narazil aj na Cheba Tarika, Khaleda a Faudela. Ani som netušil, že práve Khaled v roku 2013 opäť dobyje rebríčky populárnej hudby práve tak, ako to bolo pred tým.
Niečo o tomto hudobnom žánre
Hudobný žáner Raï vznikol v Alžírsku predovšetkým v meste Oran. Mestu Oran sa hovorilo aj Paríž Alžírska, hoci hlavné mesto bol stále Alžír. Práve tam sa totiž rodil hlavný prúd alžírskej kultúry. Najprv to bola arabská andalúzska klasická hudba, potom Chaabi a nakoniec Rai. Pre žáner Chaabi (Šábi) platilo pomenovanie pre spevákov a speváčky Cheigh (šeich), čiže starý. V štýle Rai to bolo pomenovanie cheb (šeb), čiže mladí. Mnohí interpreti v tomto žánre nieslo tento titul (cheb), napríklad Cheb Mami, Cheb Hasni, či Cheb Faudel, ako aj iní populárni speváci. V 90. rokoch 20. storočia aj ženy sa začali presadzovať v tomto hudobnom žánre. Mnohí zo spevákov tohto hudobného žánru sú totiž muži. Niektorí speváci tohto hudobného žánru sa dokonca stali obeťou teroristických útokov, napríklad: Cheb Tarik, alebo Cheb Hasni.
Asi pred šiestimi, či piatimi rokmi som sa dopočul potom, čo som spieval piesne od Cheba Mamiho o spevákovi, ktorý má podobný hlas a volá sa Cheb Youness. Pochádzal z Maroka, no aj v Maroku sa nájdu umelci, ktorí tvoria hudobný štýl Rai, ktorý sa oficiálne spája s Alžírskom. Preto aj ukážka bude od Younessa z Maroka, ktorý podľa mojich informácii žije v Štrasburgu.
Pokiaľ používate Spotify, môžete si vypočuť aj GOM playlist. Tento playlist bude obsahovať skladby nie iba alžírskych interpretov štýlu Rai, ale aj interpretov z Maroka, alebo z Francúzska, ktorí sa narodili, ako deti rodičov z Maghrebu. Maghreb je región na západe severnej Afriky. Patria doňho krajiny, ako Maroko, Alžírsko, Tunisko a niekedi aj Líbia.
V našej (európskej) klasickej hudbe ich počujeme skoro stále. Mená, ako Paganini, či Vivaldi nie sú mnohým neznáme. Boli to slávni skladatelia, ktorí komponovali kompozície pre husle, hoci je pravda, že aj geniálny W. A. Mozart hral na tomto úžasnom hudobnom nástroji, ktorý je súčasťou každého orchestra.
My sa pozrieme na husle trochu inak. Nemali by sme v prvom rade zabudnúť na to, aký hudobný nástroj inšpiroval Európanov, aby vytvorili prvé husle. Ktorý hudobný sláčikový nástroj sa v Európe ocitol, ako prvý? Je to Rebab a vďačíme Arabom za tento hudobný nástroj.
Od Rebabu bol už len krok ku byzantskej lyre, krétskej lyre, husliam a iným sláčikovým hudobným nástrojom. Medzi nimi boli aj srbské gusle. Pozor, gusle je hudobný nástroj podobný arabskému rebabu.
My sa ale dostaneme cez Európu na východ až na mongolské stepy. Tam sa nachádza hudobný nástroj Morin Chúr. Tieto husle sa nazývajú aj konské husle. Ak sa započúvate do zvuku týchto huslí, môžu vám skutočne pripomínať erdžanie, či cval koňa. Mimochodom slák huslí sa voľakedy vyrábal z vlasov konského chvosta. Okrem toho netreba zabúdať, že Mongoli a podobné stepné kmene nemali také moderné prostriedky na výrobu hudobných nástrojov, ako máme my.
Teraz sa presunieme na juh od mongolských stepí a zavítame až do Číny. Tam je veľa hudobných nástrojov, ktoré môžeme zaradiť, ako husle “chučchin“, ale žiadne nie sú také známe, ako dvojstrunové husle erchu (alebo erhu) V Čínštine totiž slovo “Er” znamená “dva” a husle sú “chučchin (huqin)”.
Asi pred rokom som sa dozvedel zaujímavú správu. Aj berberské etnikum Tuarégovia používajú husle vo svojej tradičnej hudbe. Sú to jednostrunové husle imzad. Zaujímavé je na tom to, že na tomto hudobnom nástroji hrajú iba tuarégske ženy.
Opäť sa vrátime do Ázie, ale tentokrát navštívime Indiu. Tam je hudobný nástroj, ktorý sa nazýva Dilruba, alebo Esradž.
Podobné hudobné nástroje Esradžu môžeme nájsť v Európe, hoci už nejde o husle, hoci proces tvorby zvuku je aj tam rovnaký. Začneme v oblasti dnešného Uhorska, hoci tento hudobný nástroj nie je známy iba v Uhorsku. U nás ho poznáme pod názvom Ninera.
Voľakedy sa používal aj v kostoloch, ale neskôr ho upravili do takej podoby, aby sa dal prenášať. Poznáme ho aj pod anglickým názvom hurdy gurdy. Okrem tohto hudobného nástroja je dobre známym hudobným nástrojom aj švédska Nyckelharpa.
Vráťme sa ešte k husliam, ale tentokrát navštívime africký Madagaskar. Husle sa totiž v Malgaštine nazývajú “lokanga”. Pozor, lokanga je aj hudobný nástroj, ktorý sa na husle podobá, ale nie sú to tie štandardné európske husle, ktoré poznáme. Posúďte sami.
Pri Araboch sme začali, pri Araboch aj skončíme. Toto je hudobný nástroj Kamanče, ktorý je populárny od Turecka až po arabské krajiny. My si predstavíme jeho perzskú variantu.
Rámový bubon je bubon, ktorý má oväčšiu bubnovú hlavu, než telo. Ak tomu nerozumiete, tak skúste si predstaviť africké Džembe, jeho výšku a hlavu s blanou a pochopíte. Potom si chyťte do ruky tamburínu a všimnite si hlavu bubna a rám, na ktorom je táto blana upevnená. Rám môže byť vyrábaný buď z dreva, alebo aj z umelej hmoty.
Hovorí sa, že rámový bubon je prvý bubon, ktorý vytvoril človek. Je to vlastne akýsi “prabubon”, čiže prapredok všetkých bubnov a potom sa nečudujme, že tento hudobný nástroj zohráva aj svoje postavenie napríklad v Šamanizme. K tomu sa postupne dostaneme.
Už som tu spomínal tamburínu s blanou. Je to nový potomok rámových bubnov, aj keď nie každá tamburína má blanu.
Začnem prvým príkladom rámového bubnu. Tým je hudobný nástroj daf (alebo dof, či duf) používaný v arabskej, tureckej, či perzskej hudbe. Niekedy ho nazývajú aj bendir, či tef. Keď som ho prvý raz počul v orientálnej hudbe, bol som prekvapený z jeho hlbokého zvuku, ktorý si ma podmanil.
Nasleduje ukážka tohto bubna. Budete sa diviť, čo sa dá na ňom stvárať.
Spomínal som tu bendir? Hoci som ho spomínal v tureckom kontexte je na čase, aby som vám priblížil pravý bendir zo severnej Afriky. Môžete ho počuť napríklad v marockej, či alžírskej tradičnej hudbe.
Teraz prejdeme z arabského sveta na východ do Perzie. Okrem toho, že sa tam používa daf, ešte jeden perzský bubon je veľmi zaujímavý. Používa sa ako v Perzii, tak aj v krajinách strednej Ázie, ba dokonca na Balkáne. Ide o rámový bubon dayereh.
Teraz sa dostaneme na východ do Indie. Aj tam poznajú Daf, no my prejdeme na juh, kde sa nachádza rámový bubon kandžira.
Keď som prvý raz počul tento bubon, pripomínal mi trochu tamburínu s blanou a tak tu pripájam aj ukážku tamburíny s blanou.
Takáto tamburína s blanou existuje aj v Brazílii. Pandeiro je populárny perkusívny hudobný nástroj brazílskej hudby.
Existuje nespočetné množstvo rámových bubnov. Keď som vám poskytol ukážku, ešte za zmienku stojí turecká tamburína tef, arabská veľká tamburína mazhar, malá arabská tamburína riq, alebo aj šamanský bubon.
Práve šamanský bubon je okamžitá spájaná asociácia s rámovým bubnom, ako takým a príliš veriacim ľuďom sa vtedy okamžite asociuje niečo zlé. Tak sme sa dostali až na Sibír, do Sámska (Laponska), či dokonca na prériu. Tam sa šamanské bubny používali, ako už isto tušíte pri Šamanizme. Existujú dokonca rôzne mýty, kedy sa skutočne bubon využíval na magické účely. Bol tento typ bubnu rámovým bubnom? Asi áno, keď ho rôzni ľudia držali v ruke. V týchto mýtoch sa ale nepíše podstatná vec, ako bubnovali na ten bubon. Na rámové bubny sa môže bubnovať ako rukami, tak aj paličkami.
Na záver je tu ukážka, na ktorú sa niektorí z vás tešiť nebudú. Ak hádate, že v nasledujúcej ukážke odznie šamanský bubon, hádate správne.
Čo sa týka bubna a duchovna, tak aj v sufiskom bratstve Mevlevi pri hudbe krúžiacich dervišov sa duf spolu s flautou ney používajú v ich hudbe.
Jedine tí, ktorí sa zaujímajú o históriu, prípadne o mytológiu narazili na slovo lutna. Čo ale toto slovo znamená? Kde má tento hudobný nástroj svojich príbuzných?
Hovorí sa, že najstaršie lutny k nám prišli z územia Mezopotámie. O tom, či to je pravda aj v krajinách, ktoré sú vzdialené od Mezopotámie môžeme trochu pochybovať.
Keďže tu automaticky spomíname na Stredný východ, nech sa páči, tu je ukážka strunového nástroja, ktorý sa nazýva Ud, alebo Oud. Mimochodom, Oud je považovaná za arabský národný hudobný nástroj.
Hovorí sa, že slovo gitara má arabský pôvod. Predpokladá sa totiž a podľa mňa správne, že lutnu do Európy mohli priniesť aj Arabi. Každý z nás ale vie, že slovo gitara má španielské korene v slove guitarra. Toto slovo pochádza z arabského slova qitara, ale slovo qitara, ktoré sa používalo v andalúzskej Arabčine znamenalo aj citharu, či kitharu. Pozor, kithara je iný strunový hudobný nástroj, pozrite si tento článok. Napriek tomu nie je to nič čudné. Prečo sa gitara zvykne používať hlavne vo Flamencu? Flamenco, ako ste sa možno dopočuli vzniklo práve na území Andalúzii a dodnes v tomto španielskom kraji nájdete pamiatky, za ktoré patrí vďaka práve Arabom. Okrem toho stačí preplávať cez Gibraltár a ste v Maroku.
Teraz zamierime ďalej od arabského a perzského sveta smerom na východ do bájnej Indie. Tam je tradičným národným hudobným nástrojom vína. Práve z tohto hudobného nástroja, na ktorý hral známy hudobník a rozprávač Nárada. Existovali rôzne typy vín, no za vlády Mughalov, čo boli perzskí panovníci na území Indie sa jeden druh víny začal nazývať sitar, čo pochádza z perzského slová setar a to znamená tri struny. Paradoxom je, že dnešná sitar nemá len tri struny. Vína je teda ďalšou takpovediac dcérou lutny.
A čo zamieriť ešte na východ od Indie do Číny? Tam vznikla pipa, alebo ak chcete, čínska lutna. Dodnes sa nevie, ako tento hudobný nástroj vznikol. Existuje množstvo mýtov a legiend o tomto hudobnom nástroji. V detstve som počul legendu, podľa ktorej vytvoril túto lutnu slepý rozprávkár Šuo-šu-ťi, keď sa pokúšal na nejakom nástroji imitovať vtáčí spev:
Ráno a pred spaním vtáci spievali chlapcovi piesne. Pri žlninej piesni vstával, pri slávikovej usínal. A boli to piesne také krásne, že ich chlapček počúval, počúval, a neraz sa aj on pokúšal spievať.
No nech sa už akokoľvek usiloval, jeho hlas nikdy nezaznel tak čisto, ako znela v horúcom popoludní škovránkova pieseň. Keby chlapček žil v kniežacom dome, istotne by sa mu vkradla do srdca závisť. Ale on rástol v lese a závidieť nevedel. Namiesto toho začal rozmýšľať, nenadarmo sa narodil človekom. Nuž ľudská hlava vymyslela a ľudské’ ruky spravili.
Chlapec poprosil svojich priateľov, aby mu pomohli. Diviak mu doniesol mocný bambus a žlna mu dala niekoľko vlasov z konského chvosta, ktoré si už dávno zaobstarala na výstelku hniezda, lebo sa jej mladé mali už-už vyliahnuť.
Chlapec sa dal do roboty. Zohol bambus, pripevnil naň konské vlasy a potom ich dlho naťahoval a zase popúšťal, kým mu nezazvučali pod prstami. „Pi”, povedala tenkým hlasom najtenšia struna; „ba”, ozvala sa najhrubšia; „.. . „ pi-ba .. . pi-ba”. A tak dal chlapec tomu nástroju meno „piba”. V Číne sa tak nazýva dosial, ale v iných krajinách ho volajú lutnou.
Keď chlapec prvý raz zahral na lutne, tiger, čo driemal neďaleko, zdvihol svoju veľkú hlavu a povedal:
„Tvoja hra sa neponáša na vtáčí spev, ale páči sa mi ešte väčšmi.”
Tu je odkaz na zdroj, pokiaľ si chcete túto rozprávku prečítať. Upozornenie: V niektorých prepisoch Čínštiny sa môže skutočne používať termín piba na označenie čínskej lutny. Nezabúdajte, že klasická Čínština bola úplne iná, ako Čínština, ktorá sa používa v Číne a na územiach, ktoré si Čína nárokuje. Je teda možné, že v názve tohto hudobného nástroja nikto nepochybil rovnako, ako o jeho zvuku nie sú žiadne pochyby. Tu je autentická čínska pipa:
Čínska kultúra, ako viete z mojich článkov ovplyvnila aj vietnamskú, japonskú, či kórejskú kultúru. Bohužiaľ v Kórey sa tento hudobný nástroj nepoužíva. Čínska pipa, vietnamská dantýba a japonská biwa sa ešte stále používajú. Pri japonskej biwe je pozoruhodné, že na ňu dokonca hrávali práve nevidiaci hráči.
Existujú rôzne varianty lutny, nie len v Číne, Japonsku, Indii a arabskom svete. V Japonsku napríklad nájdete Šamisen, ktorého predok je úplne iná čínska lutna sansian.
Teraz sa vrátime do Európy a to do krajiny, ktorá je považovaná za kolísku európskej civilizácie, do Grécka. Tam sa používa hudobný nástroj buzuki namiesto lýry.
Ale, kto je otec buzuki? Ak si myslíte, že to je Grék, mýlite sa poriadne. Je to turecká bağlama, ktorú do Grécka priniesli utečenci z Turecka.
Tí, ktorí sa z vás zaujímajú o starogrécke báje a povesti si určite pamätajú na Apolóna, Herma, či Orfea, ktorí hrali na lýru. Ak ani netušíte, ako táto lýra znela, tu je jej ukážka.
Tento hudobný nástroj nie je známy iba v starovekom Grécku. Lýra, alebo jej podobné hudobné nástroje sú známe naprieč rôznymi krajinami na celom svete, dokonca aj v západnej Afrike u Griotov, čo sú v etniku Mandinka niečo také, ako v keltských krajinách Bardi. Nech nám teda keltskí Bardi ráčia zahrať, keď už ich spomíname.
V starovekom Grécku je známy ešte jeden hudobný nástroj známy, ako kithara. V Ríme sa tento hudobný nástroj nazýva cithara. Ako znie tento hudobný nástroj?
Ak vám pojmy kithara a cithara pripomínajú gitaru a citaru, to druhé je správne. Kithara s gitarou má totiž v modernej (nie v starej) Gréčtine naozaj spoločnú len tú gitaru. Na druhej strane je ale gitara úplne iný nástroj, ako citara (alebo citera, ako ju poznáme my. Tu je príklad citery (alebo zither) zo strednej Európy. Ak ste navštívili Rakúsko, alebo Bavorsko, alebo tam bývate, môžete pokojne navštíviť nejaký koncert ľudovej hudby, ak budete mať čas. Práve tam môžete nájsť zither.
Hovorí sa, že najstaršie hudobné nástroje tohto typu boli nachádzané na území Mezopotámie. Čo, ak to nebola celkom pravda? Veď aj v Číne majú podobný hudobný nástroj Gučeng, z tejto citary vznikli ďalšie hudobné nástroje, napríklad kajagüm v Kórey a v Japonsku je to hudobný nástroj koto.
Keď som už tu spomínal Mezopotámiu, trochu ostaneme aj na jej území, ale pozor, o mnoho storočí vpredu a nie len na jej území. Orientálna harfa qanun (alebo kanun) sa používa v tureckej, perzskej a arabskej tradičnej hudbe. Jej zvuk som si hneď zamiloval. Patrí medzi prvé hudobné nástroje orientu, o ktorých som sa dozvedel v Angličtine. V nasledujúcej ukážke hráč na qanun vám vysvetlí, ako sa dostal k tomuto hudobnému nástroju. V pozadí budete počuť samotný qanun.
Teraz sa vrátime do severských končín Európy a opäť zavítame do mytológie, tentokrát do fínskej Kalevaly. Tí, ktorí poznajú tento epos určite meno čarodejníka Väinämöinena. Bol to práve on, čo si vyhotovil prvé Kantele, na ktoré keď hral, všetkým jeho hra očarovala. Trochu to pripomína bájneho Orfea, ktorý svojim spevom okúzlil celý svet, dokonca aj nimfu Euridiku. Rozdiel je ale v tom, že Orfeus nie svojou lýrou, ale svojim spevom konal rôzne kúzla.
Kantele patrí do rodiny baltických psaltérii. Tu patria napríklad estónsky kannel, litovská kankles, lotišská kokles a ruské gusli.
Ale, čo je to psaltérium? Ako znie tento archaický hudobný nástroj?
Pri podobných hudobných nástrojoch v tvare bedne ešte ostaneme, no zavítame teraz do Afriky do Indického oceánu. Tam sa nachádza ostrov Madagaskar a na ňom sa používa citara, ktorá je známa pod menom marovany.
Možno vás to prekvapí, ale tento hudobný nástroj vznikol z rúrovitej citary, ktorá sa nazýva valiha.
Aj takto môžeme nájsť bubon Darbuka. Podobá sa na západoafrické Djembe, no nie je na rozdiel od neho vyrábaná z dreva. Zatiaľ, čo sa Djembe ladí lanom, Darbuka sa ladí ladiacimi šrúbami. Blana djembe je vyrobená z kozej kože, no blana darbuky je vyrobená zo syntetického materiálu. Jedno majú tieto pohárové bubny spoločné, hráte na ne rukami.
Keď som po prvý krát hral na pravej darbuke, mal som veľkú radosť. To nebolo djembe, ktoré malo teplý zvuk a pripomínalo mi Afriku. V tom období som mal rád aj africkú hudbu, no prevládala hlavne arabská a turecká hudba. Darbuku môžete nájsť pod názvami, ako doumbek, či v arabskom svete tabla. Pamätám si na príhodu, ktorú som zažil, keď mi niekto s Egypta kúpil tablu, no ja som čakal inú tablu. Indická tabla je niečo úplne iné, než tabla, ako v Egypte nazývajú Darbuku. Až neskôr som sa dozvedel, že v Arabčine slovo “tabla” označuje práve darbuku. Stretol som sa aj s názvom toberleki (v Gréčtine).
Tento hudobný nástroj sa používa od Balkánu cez Turecko až po krajiny arabského sveta. Pozor, v Iráne existuje ešte tombak, no to už nie je darbuka, ktorú si môžete aj vy vypočuť, no patrí do tej istej skupiny, ako darbuka a djembe. Pre zaujímavosť, darbuky sa dajú kúpiť aj v našich obchodoch.
Tu nasleduje sólo hry na darbuke, príjemné počúvanie.
Pojem “Amazikh” znamená presne to, čo u nás Berberi. Pozor, nemiešajte si to s Barbarmi, hoci podľa mňa určite tieto dve slová majú niečo spoločné. Teda, Berber môže byť od slova Barbar, no Berberi nie sú Barbari, pozor na to.
Tieto etnické skupiny obývajú západnú časť Sahary. Možno ste čítali článok o Tuarégoch, možno ste narazili na ich púštny Blues. Nech je, ako chce, v Maroku je tiež toto etnikum.
Rád by som tu upozornil na istú vec. Berberi nie sú Beduíni. Beduíni sú púštni Arabi. Berberi môžu vyzerať podobne, no počul som, že majú modré oči.
Etnikum Gnawa (alebo Gnaoua) obýva krajiny Maroko, Alžírsko a susedné krajiny. Ich hudba je poznačená Sufizmom a vplyvmi z Afriky. To znamená, že hudba Gnawa nevychádza z arabskej hudby a Gnawania túto hudbu využívajú na duchovné účely. Skutočne môžem potvrdiť, že keď som túto hudbu počul, veľmi ma to prekvapilo, preto že som pri Maroku čakal niečo iné.
Pre túto hudbu sú charakteristické vokály, ako aj basová lutna Gimbri (alebo Sintir), Krakeb (akési kastanety) a tlieskanie. Aj keď nemusíte rozumieť tomuto jazyku, hudobný jazyk vám povie v tomto prípade dosť, než by ste mohli očakávať. Ponorte sa preto do tohto hudobného tranzu.
Ak čakáte andalúzske Flamenco, trochu vás sklamem. Táto hudba síce vznikla v Andalúzii, ale v Andalúzii počas Španielska, ktoré bolo okupované Arabmi. Práve v Andalúzii Arabi založili rôzne pamiatky a zdá sa, že aj andalúzsku klasickú hudbu, ktorá je populárna v Maroku a Alžírsku. Je možné, že sa dostala cez Ibériu do vlastí, odkiaľ prišli Arabi, hlavne do tých, ktoré susedili buď cez more, alebo prielivom zo Španielskom. Myslím hlavne na Maroko a Alžírsko, kde sa táto tradícia pestuje.
Globe of music blog v Slovenčine 