Potulní speváci z celého sveta

Občas som na tomto blogu písal aj o rôznych potulných spevákoch. Veď aj u nás sa vyskytovali igrici. Okrem nich existujú aj trubadúri, bardi, guslari a mnohí iní. Teraz si tu predstavíme rôzne umenia potulných spevákov. Veď umenie sa dá pestovať aj na ulici a pred tým na kráľovských dvoroch, či medzi prostým ľudom.

Pre tých, ktorí sa venovali dejinám hudby slovo Trubadúr nie je neznáme. Sú to potulní skladatelia, básnici a reprezentanti dvorného svetského umenia. Často ich doprevádzali hráči na hudobné nástroje “minstreli, igrici”. Vyskytovali sa najmä na území Provensálska a teda aj ich texty boli v tomto jazyku.

Asi takto sa začala reprezentovať pouličné muzicírovanie. Niekedy nastáva ale situácia, kedy oveľa lepšie je kráčať iba jeden s hudobným nástrojom a spievať. Takýmto príkladom môžu byť Nineráši. Ninera je hudobný nástroj, ktorý je známy aj, ako Hurdy-gurdy. Tento hudobný nástroj sa s kostolov dostal aj medzi obyčajný ľud.

Naša ďalšia zastávka bude na Ukrajine. Tam sa zrodilo umenie Kobzárov. Sú to potulní speváci, ktorí hrali na kobze, či bandure. Treba dodať, že sovietsky režim voči nim vystupoval veľmi kruto. Po páde Sovietskeho zväzu sa toto staré minstrelské umenie opäť na Ukrajine obnovilo.

Teraz sa presunieme trochu na juh na balkánsky polostrov. Na území Srbska, Albánska, občas aj Chorvátska, či Bulharska sa vyskytujú speváci ľudovej epiky hrajúci na hudobný nástroj gusle. Práve preto sa nazývajú aj guslari.

Keď sme už na Balkáne, nemôžeme zabudnúť ani na Turecko. Tam bolo voľakedy populárne umenie potulných sufistických básnikov a hráčov na hudobný nástroj saz, Aşıkov. Ich hudba mohla znieť asi takto:

Čo tak zamieriť do našej africkej pravlasti? Aj keď sa neocitneme v regióne, odkiaľ naši predkovia emigrovali do rôznych končín sveta, ale ocitneme sa na západe Afriky. Práve tam sa nachádzajú Grioti známi aj, ako Dželi, či Gevel. Sú to africkí Bardi, ktorí nie sú len vynikajúci speváci, ale aj hráči na rôzne hudobné nástroje. Medzi najznámejšie hudobné nástroje patrí africký strunový nástroj Kora.

Konečne naše kroky zamieria blízko oblasti Afriky, odkiaľ začal migrovať človek do všetkých kútov sveta. Sme v Etiópii, kde je populárny štýl potulných spevákov Azmariov. Slovo “Azmari” znamená v Amharčine “ten, kto chváli”. Doprevádzajú sa buď na jednostrunové husle masenko,

alebo na lýru krar.

Baul je hudobný žáner, ktorý je spojením sufických a hinduistických tradícii v Bengálsku, teda v indickom západnom Bengálsku a štáte Bangladéš. Kombináciou toho je úžasný mystický hudobný žáner.

 

Husle a ich rozvetvená rodina na celom svete

V našej (európskej) klasickej hudbe ich počujeme skoro stále. Mená, ako Paganini, či Vivaldi nie sú mnohým neznáme. Boli to slávni skladatelia, ktorí komponovali kompozície pre husle, hoci je pravda, že aj geniálny W. A. Mozart hral na tomto úžasnom hudobnom nástroji, ktorý je súčasťou každého orchestra.

My sa pozrieme na husle trochu inak. Nemali by sme v prvom rade zabudnúť na to, aký hudobný nástroj inšpiroval Európanov, aby vytvorili prvé husle. Ktorý hudobný sláčikový nástroj sa v Európe ocitol, ako prvý? Je to Rebab a vďačíme Arabom za tento hudobný nástroj.

Od Rebabu bol už len krok ku byzantskej lyre, krétskej lyre, husliam a iným sláčikovým hudobným nástrojom. Medzi nimi boli aj srbské gusle. Pozor, gusle je hudobný nástroj podobný arabskému rebabu.

My sa ale dostaneme cez Európu na východ až na mongolské stepy. Tam sa nachádza hudobný nástroj Morin Chúr. Tieto husle sa nazývajú aj konské husle. Ak sa započúvate do zvuku týchto huslí, môžu vám skutočne pripomínať erdžanie, či cval koňa. Mimochodom slák huslí sa voľakedy vyrábal z vlasov konského chvosta. Okrem toho netreba zabúdať, že Mongoli a podobné stepné kmene nemali také moderné prostriedky na výrobu hudobných nástrojov, ako máme my.

Teraz sa presunieme na juh od mongolských stepí a zavítame až do Číny. Tam je veľa hudobných nástrojov, ktoré môžeme zaradiť, ako husle “chučchin“, ale žiadne nie sú také známe, ako dvojstrunové husle erchu (alebo erhu) V Čínštine totiž slovo “Er” znamená “dva” a husle sú “chučchin (huqin)”.

 

Asi pred rokom som sa dozvedel zaujímavú správu. Aj berberské etnikum Tuarégovia používajú husle vo svojej tradičnej hudbe. Sú to jednostrunové husle imzad. Zaujímavé je na tom to, že na tomto hudobnom nástroji hrajú iba tuarégske ženy.

Opäť sa vrátime do Ázie, ale tentokrát navštívime Indiu. Tam je hudobný nástroj, ktorý sa nazýva Dilruba, alebo Esradž.

Podobné hudobné nástroje Esradžu môžeme nájsť v Európe, hoci už nejde o husle, hoci proces tvorby zvuku je aj tam rovnaký. Začneme v oblasti dnešného Uhorska, hoci tento hudobný nástroj nie je známy iba v Uhorsku. U nás ho poznáme pod názvom Ninera.

Voľakedy sa používal aj v kostoloch, ale neskôr ho upravili do takej podoby, aby sa dal prenášať. Poznáme ho aj pod anglickým názvom hurdy gurdy. Okrem tohto hudobného nástroja je dobre známym hudobným nástrojom aj švédska Nyckelharpa.

 

Vráťme sa ešte k husliam, ale tentokrát navštívime africký Madagaskar. Husle sa totiž v Malgaštine nazývajú “lokanga”. Pozor, lokanga je aj hudobný nástroj, ktorý sa na husle podobá, ale nie sú to tie štandardné európske husle, ktoré poznáme. Posúďte sami.

Pri Araboch sme začali, pri Araboch aj skončíme. Toto je hudobný nástroj Kamanče, ktorý je populárny od Turecka až po arabské krajiny. My si predstavíme jeho perzskú variantu.

Africké Djembe

Djembe (čítajte Džembe) je tradičný pohárový bubon, ktorý môžeme nájsť na západe Afriky v oblastiach, kde žije národ Mandingov. Sú to teda krajiny, ako Burkina, Senegal, Mali, alebo Guinea a v iných krajinách západnej Afriky. Niektorí tento bubon omylom nazývajú aj bongo, no bongá sú úplne iné bubny, než bubny djembe. Pozor, môžete si ho pomýliť napríklad aj s darbukou, či tonbakom.

Slovo Djembe vraj vzniklo z bambarských slov “Anke djé, anke bé”, čo môžeme preložiť, ako “všetci sa zhromaždite v pokoji”. Možno aj preto sa tento pohárový bubon používa napríklad pri rôznych bubnových kruhoch. Čo sú to bubnové krúžky, či bubnové kruhy, to si vysvetlíme na konci článku. Ak chcete odlíšiť napríklad Djembe od Darbuky, tak Djembe sa ladí pomocou lán, zatiaľ čo Djembe sa ladí šraubmi. Zvukovo má zvyčajne Djembe oveľa mäkší zvuk, než darbuka. No a potom tonbak a darbuka sa používajú na strednom východe, darbuka okrem toho v severnej Afrike, zatiaľ čo Djembe sa používa v subsaharskej Afrike. Aj korpus nástroja veľa prezrádza. Darbuka je totiž vyrobená z kovu, zatiaľ čo djembe je vyrobené z dreva.

Djembe sa spája s mandickou kastou kováčov Numu. Neboli to iba kováči. Vyrábali aj predmety z dreva, napríklad rôzne masky. Možno aj preto sa nič nevie o prvom hráčovi na djembe, “djembefola”, preto že mandingskí bardi Grioti vôbec djembe nepoužívali. Táto kasta migrovala aj do iných kútov západnej Afriky a tak môžeme tento hudobný nástroj nájsť aj v iných okolitých krajinách, ktoré susedia so štátom Mali. Existujú rôzne legendy o tom, ako djembe vzniklo. Jedna z nich znie takto:

Bolo to veľmi dávno, keď iba šimpanzy hrali na bubny a keď ešte ľudia bubny nepoznali. V tých časoch žil lovec So Dyeu, veliteľ všetkých lovcov. Keď raz išiel na poľovačku do lesa, všimol si na strome šimpanzy, ktoré jedli ovocie a zabávali sa hrou na bubon. “Tá čudná vec znie prekrásne,” povedal si a dostal nápad. Nasledujúcu noc nastražil pascu pod strom. Ráno blízko jeho tábora sa ozval nárek. So dyeu vyšiel von zo svojho stanu do lesa a čo nevidí? Všetci šimpanzy nariekali, preto že pasca chytila ich bubeníka. Lovec okamžite vypustil za nimi psa a šimpanzy sa stratili z lesa. Potom lovec chytil bubeníka a priviedol ho do dediny. Náčelník dediny mu povedal. “Tak to bol ten zvuk, ktorý sme počuli. Spravil si výbornú vec. Za to ti dám za ženu svoju dcéru.” Odvtedy sa šimpanzy búchajú po hrudiach.

Toto je jedna z legiend, ktorú si rozprávajú Mandingovia a príbuzné etniká. Realita je dnes taká, že djembe sa nevyrába len v Afrike. Djembe môžete nájsť napríklad aj v obchodoch s exotickým tovarom. Tam nájdete indonézske djembe, ktoré nemusí byť vôbec kvalitné. Od tých tradičných djembe z Afriky ho môžete spoznať tak, že je vyrobené z dvoch častí dreva, pri čom tradičné africké djembe sa vyrába len z jedného kusa dreva.

Dnes v Nemecku, Anglicku, v Amerike, ale aj v Česku, na Slovensku a v mnohých ďalších krajinách sa vyučuje hra na tento hudobný nástroj. Existujú dokonca rôzne skupiny, kde sa djembe používa na intuitívne bubnovanie. Určite aj na internete môžete nájsť rôzne výukové videá hry na tento hudobný nástroj.

Pozrite si ukážku takejto hodiny. Ako sami zistíte, zvyknú tieto hodiny vyučovať aj ľudia z krajín, kde žijú napríklad aj etniká, ako Malinké, ktoré tiež hrajú na djembe. Preto som sa rozhodol pre video s majstrom hry na tento hudobný nástroj z Guiney. Kto vie po Anglicky, určite mu porozumie, prípadne sa mu pozerajte na ruky, ako hrá a počúvajte.

Lýra a jej rodina

Tí, ktorí sa z vás zaujímajú o starogrécke báje a povesti si určite pamätajú na Apolóna, Herma, či Orfea, ktorí hrali na lýru. Ak ani netušíte, ako táto lýra znela, tu je jej ukážka.

Tento hudobný nástroj nie je známy iba v starovekom Grécku. Lýra, alebo jej podobné hudobné nástroje sú známe naprieč rôznymi krajinami na celom svete, dokonca aj v západnej Afrike u Griotov, čo sú v etniku Mandinka niečo také, ako v keltských krajinách Bardi. Nech nám teda keltskí Bardi ráčia zahrať, keď už ich spomíname.

V starovekom Grécku je známy ešte jeden hudobný nástroj známy, ako kithara. V Ríme sa tento hudobný nástroj nazýva cithara. Ako znie tento hudobný nástroj?

Ak vám pojmy kithara a cithara pripomínajú gitaru a citaru, to druhé je správne. Kithara s gitarou má totiž v modernej (nie v starej) Gréčtine naozaj spoločnú len tú gitaru. Na druhej strane je ale gitara úplne iný nástroj, ako citara (alebo citera, ako ju poznáme my. Tu je príklad citery (alebo zither) zo strednej Európy. Ak ste navštívili Rakúsko, alebo Bavorsko, alebo tam bývate, môžete pokojne navštíviť nejaký koncert ľudovej hudby, ak budete mať čas. Práve tam môžete nájsť zither.

Hovorí sa, že najstaršie hudobné nástroje tohto typu boli nachádzané na území Mezopotámie. Čo, ak to nebola celkom pravda? Veď aj v Číne majú podobný hudobný nástroj Gučeng, z tejto citary vznikli ďalšie hudobné nástroje, napríklad kajagüm v Kórey a v Japonsku je to hudobný nástroj koto.

Keď som už tu spomínal Mezopotámiu, trochu ostaneme aj na jej území, ale pozor, o mnoho storočí vpredu a nie len na jej území. Orientálna harfa qanun (alebo kanun) sa používa v tureckej, perzskej a arabskej tradičnej hudbe. Jej zvuk som si hneď zamiloval. Patrí medzi prvé hudobné nástroje orientu, o ktorých som sa dozvedel v Angličtine. V nasledujúcej ukážke hráč na qanun vám vysvetlí, ako sa dostal k tomuto hudobnému nástroju. V pozadí budete počuť samotný qanun.

Teraz sa vrátime do severských končín Európy a opäť zavítame do mytológie, tentokrát do fínskej Kalevaly. Tí, ktorí poznajú tento epos určite meno čarodejníka Väinämöinena. Bol to práve on, čo si vyhotovil prvé Kantele, na ktoré keď hral, všetkým jeho hra očarovala. Trochu to pripomína bájneho Orfea, ktorý svojim spevom okúzlil celý svet, dokonca aj nimfu Euridiku. Rozdiel je ale v tom, že Orfeus nie svojou lýrou, ale svojim spevom konal rôzne kúzla.

Kantele patrí do rodiny baltických psaltérii. Tu patria napríklad estónsky kannel, litovská kankles, lotišská kokles a ruské gusli.

Ale, čo je to psaltérium? Ako znie tento archaický hudobný nástroj?

Pri podobných hudobných nástrojoch v tvare bedne ešte ostaneme, no zavítame teraz do Afriky do Indického oceánu. Tam sa nachádza ostrov Madagaskar a na ňom sa používa citara, ktorá je známa pod menom marovany.

Možno vás to prekvapí, ale tento hudobný nástroj vznikol z rúrovitej citary, ktorá sa nazýva valiha.

Kora a africkí Grioti

Niekto, kto sa zaoberá etnickou hudbou pri cestovaní africkou hudbou narazil na hudobný nástroj, ktorý zvukom pripomína harfu. Ide o hudobný nástroj, ktorý sa nazýva Kora. Používa sa v západnej Afrike hlavne tam, kde je etnikum Mandinka. Práve v tomto etniku je tradícia Griotov. Grioti, to sú hudobnícki epykovia práve v národe Mandinka. Mohli by sme ich pokojne prirovnať k Bardom, ktorí voľakedy reprezentovali európsku hudbu, hlavne keltskú v stredoveku. Zatiaľ, čo my postupne zabúdame na svoje tradície, ľudia v Afrike, ako sami posúdite si ich rozhodne oveľa viac ctia, než my. Grioti sú známi aj svojim vokálnym prejavom, no práve vďaka Kore sú oveľa slávnejší.

Púštny Blues

Teraz zamierime na saharskú púšť. Konkrétne zažijeme saharský Blues a to práve od tuarégskeho etnika.

Skupina Tinariwen pochádza z afrického štátu Mali. Patrí ale k etniku, ktoré nazývame Berberi, respektíve patrí ku Tuarégom.

Pojem Berberi vznikol zrejme z pojmu Barbari. Tento názov môžeme pokojne zameniť za názov Amazigh. Existuje niekoľko berberských etník. Jedno z najväčších berberských etník sú práve Tuarégovia. Toto je teda skupina Tinariwen z Mali a ich púštny Blues.