Africké Djembe

Djembe (čítajte Džembe) je tradičný pohárový bubon, ktorý môžeme nájsť na západe Afriky v oblastiach, kde žije národ Mandingov. Sú to teda krajiny, ako Burkina, Senegal, Mali, alebo Guinea a v iných krajinách západnej Afriky. Niektorí tento bubon omylom nazývajú aj bongo, no bongá sú úplne iné bubny, než bubny djembe. Pozor, môžete si ho pomýliť napríklad aj s darbukou, či tonbakom.

Slovo Djembe vraj vzniklo z bambarských slov “Anke djé, anke bé”, čo môžeme preložiť, ako “všetci sa zhromaždite v pokoji”. Možno aj preto sa tento pohárový bubon používa napríklad pri rôznych bubnových kruhoch. Čo sú to bubnové krúžky, či bubnové kruhy, to si vysvetlíme na konci článku. Ak chcete odlíšiť napríklad Djembe od Darbuky, tak Djembe sa ladí pomocou lán, zatiaľ čo Djembe sa ladí šraubmi. Zvukovo má zvyčajne Djembe oveľa mäkší zvuk, než darbuka. No a potom tonbak a darbuka sa používajú na strednom východe, darbuka okrem toho v severnej Afrike, zatiaľ čo Djembe sa používa v subsaharskej Afrike. Aj korpus nástroja veľa prezrádza. Darbuka je totiž vyrobená z kovu, zatiaľ čo djembe je vyrobené z dreva.

Djembe sa spája s mandickou kastou kováčov Numu. Neboli to iba kováči. Vyrábali aj predmety z dreva, napríklad rôzne masky. Možno aj preto sa nič nevie o prvom hráčovi na djembe, “djembefola”, preto že mandingskí bardi Grioti vôbec djembe nepoužívali. Táto kasta migrovala aj do iných kútov západnej Afriky a tak môžeme tento hudobný nástroj nájsť aj v iných okolitých krajinách, ktoré susedia so štátom Mali. Existujú rôzne legendy o tom, ako djembe vzniklo. Jedna z nich znie takto:

Bolo to veľmi dávno, keď iba šimpanzy hrali na bubny a keď ešte ľudia bubny nepoznali. V tých časoch žil lovec So Dyeu, veliteľ všetkých lovcov. Keď raz išiel na poľovačku do lesa, všimol si na strome šimpanzy, ktoré jedli ovocie a zabávali sa hrou na bubon. “Tá čudná vec znie prekrásne,” povedal si a dostal nápad. Nasledujúcu noc nastražil pascu pod strom. Ráno blízko jeho tábora sa ozval nárek. So dyeu vyšiel von zo svojho stanu do lesa a čo nevidí? Všetci šimpanzy nariekali, preto že pasca chytila ich bubeníka. Lovec okamžite vypustil za nimi psa a šimpanzy sa stratili z lesa. Potom lovec chytil bubeníka a priviedol ho do dediny. Náčelník dediny mu povedal. “Tak to bol ten zvuk, ktorý sme počuli. Spravil si výbornú vec. Za to ti dám za ženu svoju dcéru.” Odvtedy sa šimpanzy búchajú po hrudiach.

Toto je jedna z legiend, ktorú si rozprávajú Mandingovia a príbuzné etniká. Realita je dnes taká, že djembe sa nevyrába len v Afrike. Djembe môžete nájsť napríklad aj v obchodoch s exotickým tovarom. Tam nájdete indonézske djembe, ktoré nemusí byť vôbec kvalitné. Od tých tradičných djembe z Afriky ho môžete spoznať tak, že je vyrobené z dvoch častí dreva, pri čom tradičné africké djembe sa vyrába len z jedného kusa dreva.

Dnes v Nemecku, Anglicku, v Amerike, ale aj v Česku, na Slovensku a v mnohých ďalších krajinách sa vyučuje hra na tento hudobný nástroj. Existujú dokonca rôzne skupiny, kde sa djembe používa na intuitívne bubnovanie. Určite aj na internete môžete nájsť rôzne výukové videá hry na tento hudobný nástroj.

Pozrite si ukážku takejto hodiny. Ako sami zistíte, zvyknú tieto hodiny vyučovať aj ľudia z krajín, kde žijú napríklad aj etniká, ako Malinké, ktoré tiež hrajú na djembe. Preto som sa rozhodol pre video s majstrom hry na tento hudobný nástroj z Guiney. Kto vie po Anglicky, určite mu porozumie, prípadne sa mu pozerajte na ruky, ako hrá a počúvajte.

Advertisement

Rámové bubny od orientu až po prériu

Rámový bubon je bubon, ktorý má oväčšiu bubnovú hlavu, než telo. Ak tomu nerozumiete, tak skúste si predstaviť africké Džembe, jeho výšku a hlavu s blanou a pochopíte. Potom si chyťte do ruky tamburínu a všimnite si hlavu bubna a rám, na ktorom je táto blana upevnená. Rám môže byť vyrábaný buď z dreva, alebo aj z umelej hmoty.

Hovorí sa, že rámový bubon je prvý bubon, ktorý vytvoril človek. Je to vlastne akýsi “prabubon”, čiže prapredok všetkých bubnov a potom sa nečudujme, že tento hudobný nástroj zohráva aj svoje postavenie napríklad v Šamanizme. K tomu sa postupne dostaneme.

Už som tu spomínal tamburínu s blanou. Je to nový potomok rámových bubnov, aj keď nie každá tamburína má blanu.

Začnem prvým príkladom rámového bubnu. Tým je hudobný nástroj daf (alebo dof, či duf) používaný v arabskej, tureckej, či perzskej hudbe. Niekedy ho nazývajú aj bendir, či tef. Keď som ho prvý raz počul v orientálnej hudbe, bol som prekvapený z jeho hlbokého zvuku, ktorý si ma podmanil.

Nasleduje ukážka tohto bubna. Budete sa diviť, čo sa dá na ňom stvárať.

Spomínal som tu bendir? Hoci som ho spomínal v tureckom kontexte je na čase, aby som vám priblížil pravý bendir zo severnej Afriky. Môžete ho počuť napríklad v marockej, či alžírskej tradičnej hudbe.

Teraz prejdeme z arabského sveta na východ do Perzie. Okrem toho, že sa tam používa daf, ešte jeden perzský bubon je veľmi zaujímavý. Používa sa ako v Perzii, tak aj v krajinách strednej Ázie, ba dokonca na Balkáne. Ide o rámový bubon dayereh.

Teraz sa dostaneme na východ do Indie. Aj tam poznajú Daf, no my prejdeme na juh, kde sa nachádza rámový bubon kandžira.

Keď som prvý raz počul tento bubon, pripomínal mi trochu tamburínu s blanou a tak tu pripájam aj ukážku tamburíny s blanou.

Takáto tamburína s blanou existuje aj v Brazílii. Pandeiro je populárny perkusívny hudobný nástroj brazílskej hudby.

Existuje nespočetné množstvo rámových bubnov. Keď som vám poskytol ukážku, ešte za zmienku stojí turecká tamburína tef, arabská veľká tamburína mazhar, malá arabská tamburína riq, alebo aj šamanský bubon.

Práve šamanský bubon je okamžitá spájaná asociácia s rámovým bubnom, ako takým a príliš veriacim ľuďom sa vtedy okamžite asociuje niečo zlé. Tak sme sa dostali až na Sibír, do Sámska (Laponska), či dokonca na prériu. Tam sa šamanské bubny používali, ako už isto tušíte pri Šamanizme. Existujú dokonca rôzne mýty, kedy sa skutočne bubon využíval na magické účely. Bol tento typ bubnu rámovým bubnom? Asi áno, keď ho rôzni ľudia držali v ruke. V týchto mýtoch sa ale nepíše podstatná vec, ako bubnovali na ten bubon. Na rámové bubny sa môže bubnovať ako rukami, tak aj paličkami.

Na záver je tu ukážka, na ktorú sa niektorí z vás tešiť nebudú. Ak hádate, že v nasledujúcej ukážke odznie šamanský bubon, hádate správne.

Čo sa týka bubna a duchovna, tak aj v sufiskom bratstve Mevlevi pri hudbe krúžiacich dervišov sa duf spolu s flautou ney používajú v ich hudbe.

Lutna a jej príbuzní

Jedine tí, ktorí sa zaujímajú o históriu, prípadne o mytológiu narazili na slovo lutna. Čo ale toto slovo znamená? Kde má tento hudobný nástroj svojich príbuzných?

Hovorí sa, že najstaršie lutny k nám prišli z územia Mezopotámie. O tom, či to je pravda aj v krajinách, ktoré sú vzdialené od Mezopotámie môžeme trochu pochybovať.

Keďže tu automaticky spomíname na Stredný východ, nech sa páči, tu je ukážka strunového nástroja, ktorý sa nazýva Ud, alebo Oud. Mimochodom, Oud je považovaná za arabský národný hudobný nástroj.

Hovorí sa, že slovo gitara má arabský pôvod. Predpokladá sa totiž a podľa mňa správne, že lutnu do Európy mohli priniesť aj Arabi. Každý z nás ale vie, že slovo gitara má španielské korene v slove guitarra. Toto slovo pochádza z arabského slova qitara, ale slovo qitara, ktoré sa používalo v andalúzskej Arabčine znamenalo aj citharu, či kitharu. Pozor, kithara je iný strunový hudobný nástroj, pozrite si tento článok. Napriek tomu nie je to nič čudné. Prečo sa gitara zvykne používať hlavne vo Flamencu? Flamenco, ako ste sa možno dopočuli vzniklo práve na území Andalúzii a dodnes v tomto španielskom kraji nájdete pamiatky, za ktoré patrí vďaka práve Arabom. Okrem toho stačí preplávať cez Gibraltár a ste v Maroku.

Teraz zamierime ďalej od arabského a perzského sveta smerom na východ do bájnej Indie. Tam je tradičným národným hudobným nástrojom vína. Práve z tohto hudobného nástroja, na ktorý hral známy hudobník a rozprávač Nárada. Existovali rôzne typy vín, no za vlády Mughalov, čo boli perzskí panovníci na území Indie sa jeden druh víny začal nazývať sitar, čo pochádza z perzského slová setar a to znamená tri struny. Paradoxom je, že dnešná sitar nemá len tri struny. Vína je teda ďalšou takpovediac dcérou lutny.

A čo zamieriť ešte na východ od Indie do Číny? Tam vznikla pipa, alebo ak chcete, čínska lutna. Dodnes sa nevie, ako tento hudobný nástroj vznikol. Existuje množstvo mýtov a legiend o tomto hudobnom nástroji. V detstve som počul legendu, podľa ktorej vytvoril túto lutnu slepý rozprávkár Šuo-šu-ťi, keď sa pokúšal na nejakom nástroji imitovať vtáčí spev:

Ráno a pred spaním vtáci spievali chlapcovi piesne. Pri žlninej piesni vstával, pri slávikovej usínal. A boli to piesne také krásne, že ich chlapček počúval, počúval, a neraz sa aj on pokúšal spievať.
No nech sa už akokoľvek usiloval, jeho hlas nikdy nezaznel tak čisto, ako znela v horúcom popoludní škovránkova pieseň. Keby chlapček žil v kniežacom dome, istotne by sa mu vkradla do srdca závisť. Ale on rástol v lese a závidieť nevedel. Namiesto toho začal rozmýšľať, nenadarmo sa narodil človekom. Nuž ľudská hlava vymyslela a ľudské’ ruky spravili.
Chlapec poprosil svojich priateľov, aby mu pomohli. Diviak mu doniesol mocný bambus a žlna mu dala niekoľko vlasov z konského chvosta, ktoré si už dávno zaobstarala na výstelku hniezda, lebo sa jej mladé mali už-už vyliahnuť.
Chlapec sa dal do roboty. Zohol bambus, pripevnil naň konské vlasy a potom ich dlho naťahoval a zase popúšťal, kým mu nezazvučali pod prstami. „Pi”, povedala tenkým hlasom najtenšia struna; „ba”, ozvala sa najhrubšia; „.. . „ pi-ba .. . pi-ba”. A tak dal chlapec tomu nástroju meno „piba”. V Číne sa tak nazýva dosial, ale v iných krajinách ho volajú lutnou.
Keď chlapec prvý raz zahral na lutne, tiger, čo driemal neďaleko, zdvihol svoju veľkú hlavu a povedal:
„Tvoja hra sa neponáša na vtáčí spev, ale páči sa mi ešte väčšmi.”

Tu je odkaz na zdroj, pokiaľ si chcete túto rozprávku prečítať. Upozornenie: V niektorých prepisoch Čínštiny sa môže skutočne používať termín piba na označenie čínskej lutny. Nezabúdajte, že klasická Čínština bola úplne iná, ako Čínština, ktorá sa používa v Číne a na územiach, ktoré si Čína nárokuje. Je teda možné, že v názve tohto hudobného nástroja nikto nepochybil rovnako, ako o jeho zvuku nie sú žiadne pochyby. Tu je autentická čínska pipa:

Čínska kultúra, ako viete z mojich článkov ovplyvnila aj vietnamskú, japonskú, či kórejskú kultúru. Bohužiaľ v Kórey sa tento hudobný nástroj nepoužíva. Čínska pipa, vietnamská dantýba a japonská biwa sa ešte stále používajú. Pri japonskej biwe je pozoruhodné, že na ňu dokonca hrávali práve nevidiaci hráči.

Existujú rôzne varianty lutny, nie len v Číne, Japonsku, Indii a arabskom svete. V Japonsku napríklad nájdete Šamisen, ktorého predok je úplne iná čínska lutna sansian.

Teraz sa vrátime do Európy a to do krajiny, ktorá je považovaná za kolísku európskej civilizácie, do Grécka. Tam sa používa hudobný nástroj buzuki namiesto lýry.

Ale, kto je otec buzuki? Ak si myslíte, že to je Grék, mýlite sa poriadne. Je to turecká bağlama, ktorú do Grécka priniesli utečenci z Turecka.

Lýra a jej rodina

Tí, ktorí sa z vás zaujímajú o starogrécke báje a povesti si určite pamätajú na Apolóna, Herma, či Orfea, ktorí hrali na lýru. Ak ani netušíte, ako táto lýra znela, tu je jej ukážka.

Tento hudobný nástroj nie je známy iba v starovekom Grécku. Lýra, alebo jej podobné hudobné nástroje sú známe naprieč rôznymi krajinami na celom svete, dokonca aj v západnej Afrike u Griotov, čo sú v etniku Mandinka niečo také, ako v keltských krajinách Bardi. Nech nám teda keltskí Bardi ráčia zahrať, keď už ich spomíname.

V starovekom Grécku je známy ešte jeden hudobný nástroj známy, ako kithara. V Ríme sa tento hudobný nástroj nazýva cithara. Ako znie tento hudobný nástroj?

Ak vám pojmy kithara a cithara pripomínajú gitaru a citaru, to druhé je správne. Kithara s gitarou má totiž v modernej (nie v starej) Gréčtine naozaj spoločnú len tú gitaru. Na druhej strane je ale gitara úplne iný nástroj, ako citara (alebo citera, ako ju poznáme my. Tu je príklad citery (alebo zither) zo strednej Európy. Ak ste navštívili Rakúsko, alebo Bavorsko, alebo tam bývate, môžete pokojne navštíviť nejaký koncert ľudovej hudby, ak budete mať čas. Práve tam môžete nájsť zither.

Hovorí sa, že najstaršie hudobné nástroje tohto typu boli nachádzané na území Mezopotámie. Čo, ak to nebola celkom pravda? Veď aj v Číne majú podobný hudobný nástroj Gučeng, z tejto citary vznikli ďalšie hudobné nástroje, napríklad kajagüm v Kórey a v Japonsku je to hudobný nástroj koto.

Keď som už tu spomínal Mezopotámiu, trochu ostaneme aj na jej území, ale pozor, o mnoho storočí vpredu a nie len na jej území. Orientálna harfa qanun (alebo kanun) sa používa v tureckej, perzskej a arabskej tradičnej hudbe. Jej zvuk som si hneď zamiloval. Patrí medzi prvé hudobné nástroje orientu, o ktorých som sa dozvedel v Angličtine. V nasledujúcej ukážke hráč na qanun vám vysvetlí, ako sa dostal k tomuto hudobnému nástroju. V pozadí budete počuť samotný qanun.

Teraz sa vrátime do severských končín Európy a opäť zavítame do mytológie, tentokrát do fínskej Kalevaly. Tí, ktorí poznajú tento epos určite meno čarodejníka Väinämöinena. Bol to práve on, čo si vyhotovil prvé Kantele, na ktoré keď hral, všetkým jeho hra očarovala. Trochu to pripomína bájneho Orfea, ktorý svojim spevom okúzlil celý svet, dokonca aj nimfu Euridiku. Rozdiel je ale v tom, že Orfeus nie svojou lýrou, ale svojim spevom konal rôzne kúzla.

Kantele patrí do rodiny baltických psaltérii. Tu patria napríklad estónsky kannel, litovská kankles, lotišská kokles a ruské gusli.

Ale, čo je to psaltérium? Ako znie tento archaický hudobný nástroj?

Pri podobných hudobných nástrojoch v tvare bedne ešte ostaneme, no zavítame teraz do Afriky do Indického oceánu. Tam sa nachádza ostrov Madagaskar a na ňom sa používa citara, ktorá je známa pod menom marovany.

Možno vás to prekvapí, ale tento hudobný nástroj vznikol z rúrovitej citary, ktorá sa nazýva valiha.

Kladivkový dulcimer a jeho rozvetvená rodina po celom svete

Pojem kladivkový dulcimer (hammered dulcimer) označuje v Angličtine strunový hudobný nástroj, ktorý má mnoho strún, na ktoré hráč udiera napríklad paličkami. My ho na Slovensku a v niektorých krajinách strednej a juhovýchodnej Európy poznáme v takejto podobe.

Kto by nepoznal naše tradičné cimbalovky? Hovorí sa, že cimbal sa k nám dostal vďaka Rómom (Cigánom). Keďže Rómovia pochádzajú podľa niektorých zdrojov z Indie, začneme najprv indickým santoorom (santúrom).

Pozor, nepleťte si tento hudobný nástroj s iránskym santurom. Tu je pre zmenu iránsky santur. Tu treba doplniť, že indický santúr môže mať pôvod práve v iránskom santure. Za to môže história Indie.

Podľa toho, na čo sa zvuk nášho cimbalu skôr podobá prikladám sa k myšlienke, že santur, ako taký môže mať pôvod práve v Iráne a že Rómovia ho mohli priviezť odtiaľ. História nás ale upozorňuje na to, že Rómovia migrovali do Európy už v čase, kedy časť Indie patrila do takzvanej Mughalskej ríše. Oblasť Radžastanu, odkiaľ Rómovia pravdepodobne pochádzajú patrila práve pod tú časť Indie, ktorá patrila do Mughalskej ríše, ktorú založili Peržania. Takže, tu narážame na rozpor v názoroch, odkiaľ cimbal vlastne prišiel.

Napriek tomu na svete existovali nástroje podobné cimbalu oveľa skôr, než nám cimbal priviezli Rómovia. Preto zanecháme teórie o vzniku cimbalu a namiesto toho sa dostaneme od Slovenska na západ do oblasti, kde sú Alpy. Tu je kladivkový dulcimer známy v nemeckom hovoriacom svete, ako hackbrett.

Možno sa to zdá neuveriteľné, ale aj na západe za oceánom v Mexiku existuje hudobný nástroj Salterio Mexicano, čiže ďalší druh kladivkového dulcimera. Keďže vďaka Alpám sme ešte stále v západnej nálade, doprajme si trochu aj mexického salteria.

Ako som už spomínal, tieto hudobné nástroje nemuseli vzniknúť len z indického santúru. V Číne majú napríklad Jangčchin (alebo Yangqin).

 

Keď sme už pri Jangčchine, ani tu nie je tak celkom isté, či tento hudobný nástroj má čínsky pôvod. Niektorí hovoria, že prišiel do Číny po hodvábnej ceste. Iní zas tvrdia, že sa dostal cez prístav Kuangčou na lodiach. Iní zas hovoria, že tento hudobný nástroj má rýdzo čínsky pôvod.

Keď už spomíname hodvábnu cestu, vyberieme sa do Mongolska. Tam je Jočin, ďalší druh cimbalu. Keďže mongolská a čínska kultúra sa vďaka histórii navzájom ovplyvňovali, je ťažké posúdiť, čo kde bolo, ako prvé.

Na Ďalekom východe ešte ostaneme. Tentokrát zamierime do Thajska, kde sa nachádza hudobný nástroj khim. Ani tu nie je jasné, kde má tento hudobný nástroj pôvod. Niektorí tvrdia, že vznikol z perzského santuru. Iní sa prikláňajú k čínskemu jangčchinu. Žeby sa khim dostal cez Thajsko do Číny a z toho vznikol jangčchin?

 

Keďže čínska hudba ovplyvnila aj japonskú, či kórejskú hudbu, neobídeme ani Kóreu, ako takú. Tu je Janggüm.