Poklady z Indonézie

Asi pred rokom som narazil na túto internetovú stránku, kde sú nahrávky z indonézskych ostrovov. Musím sa priznať, že o indonézskej hudbe nevieme skoro nič. Možno pri asociáciách s indonézskou hudbou sa nám vybaví Gamelan, alebo Kecak (Kečak). Už som tu spomínal, že naproti ostatným ázijským krajinám je indonézska hudba niečim, čo nie je celkom typické pre Áziu. Možno je to preto, preto že Oceánia je blízko a ostrov Papua Nová Guinea je rozdelený medzi Oceániu a Indonéziu. Čo sa týka národov týchto ostrovou, ich jazyky patria do rodiny Austronézskych a Malajo-polynézskych jazykov presne tam, ako aj niektoré oceánske jazyky. Indonézia síce patrí ku Ázii, no možno je to niečo podobné, ako s Cyprom, alebo Grónskom. Grónsko sa zvykne zaraďovať k Severnej Amerike, no niekedy aj k Európe. Cyprus sa zaraďuje k Európe, no nachádza sa blízko Ázie. Teda, Indonézia patrí ku Ázii a tak by to malo ostať.

Ide o nahrávky, ktoré boli nahrané v exteriéry v Indonézii. Tieto nahrávky sú pre zberateľov rôznych tradícii hotovým pokladom.

Na záver vám ešte poskytnem ukážku toho, čo vás čaká na stránke, na ktorú nájdete odkaz vyššie.

Víta vás Tombak opäť v Iráne

Hoci som tu už o iránskej hudbe niečo uverejnil nedá mi to, aby som sa opäť nezastavil pri mystike bývalej perzskej ríši, ktorej územie zahŕňa aj štát Irán. Dnes sa v tomto štáte hovorí novoperzským jazykom Farsi, ktorý sa zapisuje perzským variantom arabského písma. Zaujímavé na Perzštine je to, že niektoré slová máme s nimi spoločné. Pozor, to platí aj o iných Indo-európskych jazykoch. Veď skupina Indo-iránskych jazykov patrí tiež do tejto jazykovej rodiny.

Občas si zvyknem vypočuť aj perzskú tradičnú hudbu, či je to vokálna hudba, melodická hudba, alebo rytmická hudba. Minulý rok ma hlavne zaujala rytmická stránka perzskej hudby a podľahol som aj ja čaru zvuku pohárového bubna Tombak. Určite vám tento názov niečo hovorí. Ak hádate to na dümbek, či doumbek, uhádli ste. Keď už tu spomínam názov nástroja, Tombak sa označuje aj názvom Zarb, či podobnými názvami, ako je Tombak, napríklad Tompak, Tonbak, či Tonpak. Voľakedy tento hudobný nástroj nebol sólovým hudobným nástrojom, no v súčastnej dobe je to možné. O tom sa môžete presvedčiť aj vy sami.

Pohárový bubon

Aj takto môžeme nájsť bubon Darbuka. Podobá sa na západoafrické Djembe, no nie je na rozdiel od neho vyrábaná z dreva. Zatiaľ, čo sa Djembe ladí lanom, Darbuka sa ladí ladiacimi šrúbami. Blana djembe je vyrobená z kozej kože, no blana darbuky je vyrobená zo syntetického materiálu. Jedno majú tieto pohárové bubny spoločné, hráte na ne rukami.

Keď som po prvý krát hral na pravej darbuke, mal som veľkú radosť. To nebolo djembe, ktoré malo teplý zvuk a pripomínalo mi Afriku. V tom období som mal rád aj africkú hudbu, no prevládala hlavne arabská a turecká hudba. Darbuku môžete nájsť pod názvami, ako doumbek, či v arabskom svete tabla. Pamätám si na príhodu, ktorú som zažil, keď mi niekto s Egypta kúpil tablu, no ja som čakal inú tablu. Indická tabla je niečo úplne iné, než tabla, ako v Egypte nazývajú Darbuku. Až neskôr som sa dozvedel, že v Arabčine slovo “tabla” označuje práve darbuku. Stretol som sa aj s názvom toberleki (v Gréčtine).

Tento hudobný nástroj sa používa od Balkánu cez Turecko až po krajiny arabského sveta. Pozor, v Iráne existuje ešte tombak, no to už nie je darbuka, ktorú si môžete aj vy vypočuť, no patrí do tej istej skupiny, ako darbuka a djembe. Pre zaujímavosť, darbuky sa dajú kúpiť aj v našich obchodoch.

Tu nasleduje sólo hry na darbuke, príjemné počúvanie.

Cümbüş, alebo alternatíva voči Oudu

Cümbüş (čítajte Džümbüš) je tradičný turecký hudobný nástroj. Vznikol v tridsiatych rokoch dvadsiatého storočia v Istanbule. Tradičná lutna oud (turecky ud) bola veľmi drahá a niekoho napadlo vytvoriť akúsi alternatívu. Ten niekto bol Zeynel Abidin Cümbüş, ktorý ho vytvoril, ako alternatívu k už spomínanému oudu. To posledné meno si dal podľa svojho vynálezu.

Cümbüş svojim tvarom pripomína americké banjo, ale nemá pražce. Dnes existujú aj iné varianty, ako napríklad mandolína, či ukulele a tie už pražce majú.

Zvukom mi tento hudobný nástroj pripomína oud aj banjo zároveň. Čo sa týka samotnej istanbulskej spoločnosti Cümbüş, ešte stále existuje. Za rok 2002 vyrobili okolo 3000 Cümbüşov, 5000 darbúk a vyrábajú aj gitary. A konečne, tu je ukážka ich vynálezu.

Čínska tradičná hudba

Po dlhšom čase sa mi konečne podarilo naraziť aj na čínsku tradičnú hudbu. V súčasnej dobe vznikajú totiž kompozície, ktoré obsahujú síce zvuky tradičných hudobných nástrojov. Otázkou ale ostáva, či sú to čínske kompozície. Samozrejme, môžu vychádzať z čínskej tradičnej hudby, ale nemusí to vždy byť pravda.

Keď sa spomenie Ázia, každý si hudobne predstaví buď Čínu, či Indiu. Niektorí ľudia si mýlia rôzne tradície ďalekého východu a napríklad o čínskej hudbe môžu povedať, že to je japonská hudba a naopak. Určité rozdiely tu sú, no je pravda, že kórejská, vietnamská a japonská hudobná tradícia majú svoj základ aj v čínskej hudbe. Okrem toho Čína je jedna z krajín, kde vznikala jedna z najstarších civilizácii.

Dnes pod slovom “Čína” sa nám vybaví krajina s najväčšou ekonomikou. Niektorí ľudia si s Čínou okrem silnej ekonomiky vybavia aj starobylú čínsku kultúru, dynastiu Tchang, v ktorej Čína zažila roskvet, Budhizmus, Konfucianizmus, alebo aj Taoizmus.

Práve počas dynastie Tchang vznikla aj čínska tradičná hudba, či čínska klasická hudba. Pre ňu sú známe také nástroje, ako dvojstrunové husle Erchu, čínska flauda Tic´, lutna Pchipcha, čínsky cimbal Jangčchin a citara Gučeng. Čo sa týka stupnici, asi najviac čínsku hudbu vystihuje pentatonika. Je to päťtónová stupnica a len tak pre zaujímavosť, môžete si ju hrať na čiernych klávesach klavíra. Pokiaľ máte keyboard, môžete ho preladiť do inej tóniny a hrajte na čiernych klávesoch.

V čínskej symbolike číslo 5 má veľkú úlohu. Existuje päť čínskych živlov, z ktorých je vytvorený každý prvok (oheň, voda, zem, drevo a kov), v starovekej Číne existovalo päť ľudských stavov, kríž ma taktiež päť strán (Číňania počítajú aj stred kríža).

Tu nasleduje ukážka čínskej tradičnej hudby.

Ak niekto z vás je zaregistrovaný na Spotify, môže si vypočuť tento playlist. Ak nie, môže použiť Facebook, prípadne inú službu na prihlásenie sa na Spotify, alebo sa tam zaregistrovať.

Ďalej si môžete vypočuť aj náš playlist na Spotify.

Zenová flauta

Japonská flauta Šakuhači je veľmi dobre známa medzi poslucháčmi etnickej hudby, ale tiež aj medzi tými, ktorí sa venujú Zenu. Táto flauta, ako väčšina japonských hudobných nástrojov má pôvod v Číne. Väčšinou sa vyrába z bambusu, ale dnes ju môžeme nájsť vyrobenú aj z iných materiálov. Do Japonska sa dostala v 6. storočí z Číny, no na rozdiel od svojho čínskeho otca počas obdobia Edo bola opravená.

Používali ju mnísi Zenovej sekty Fuke pri Suizene (fúkajúcej meditácii). Tento hudobný nástroj tiež využívali pri žobraní o almužny, takže sa ním dokázali ním aj brániť, keď bolo treba.

Neskôr sa kvôli istým zmenám v japonskom systéme začala Šakuhači používať aj s inými hudobnými nástrojmi, napríklad s citarou Koto, či Šamisenom. Napriek tomu dnes existujú interpreti, ktorí hrajú sólo na Šakuhači.

Čo sa týka zvuku Šakuhači, je to skutočne duchovný hudobný nástroj a naozaj môže asociovať Zen. Ak si k tomu predstavíte zvuky prírody, môže dokonalo evokovať predstavu pravej japonskej záhrady. Tu je príklad hry na Šakuhači.

Taktiež sa môžete stretnúť aj so syntetickým zvukom Šakuhači. To ale nič nie je oproti pôvodnej japonskej Šakuhači, no aj tak ten zvuk môže byť veľmi zaujímavý. Pokiaľ poznáte hudobný projekt Enigma, alebo počúvate relaxačnú hudbu tak počítajte s tým, že ste určite na ňu niekedy narazili. Treba pri tom ešte dodať, že Peter Gabriel vo svojej skladbe Sledgehammer hneď na začiatku použil zvuk syntetickej Šakuhači.

Aj v Jazze táto zenová flauta má osobitné postavenie, hlavne v špeciálnych jazzových formáciách.