Cesta do Izraela

Síce som tu o Židoch a ich hudbe písal, napriek tomu mi to nedá, aby som sa opäť nevrátil k nim a to rovno do Izraela. Napríklad takto.

Musím sa priznať, že aj ja som si občas pospevoval rôzne židovské piesne. Medzi takéto piesne patrí aj veľmi známa židovská pieseň Hava Nagila. Práve túto verziu, ktorú si môžete vypočuť som mal na CD, ktoré vydala istá spoločnosť, ktorá sa špecializovala na etnickú hudbu. Spoločnosť sa volala Airmail music, CD Israel.

Túto pieseň som počul ešte pred tým v inej verzii. To som vedel o Židoch, čo sa týka jazykov iba toľko, že ich jazyk je Hebrejčina. Asi pred desiatimi som zistil, ako málo toho o Židoch som vedel. Napríklad som sa dozvedel o židovskej Nemčine Jidiš, či o židovskej Španielčine Ladino, no to som už stihol spoznať Klezmer. Medzi takýmito spoznávaniami bola aj istá židovská pieseň v Jidiš a Ruštine. Ako Hava nagila, tak aj táto pieseň patrila medzi moje najobľúbenejšie židovské piesne a veľmi rád si ju zaspievam aj teraz. Volala sa Bessarabye a raz som sa odhodlal dokonca k činu trochu tú pieseň upraviť. Tu je pieseň v takom znení, ako som ju počul a tiež od toho istého interpreta. Túto pieseň som spoznal na CD, ktoré sa volalo presne tak, ako štát Židov v Angličtine, Israel.

Keby ste sa ešte niečo chceli dozvedieť (hudobne) o Židoch nech sa páči, tu je odkaz na ich hudobné tradície.

Hudba egyptských Kresťanov

Možno o tom viete, možno nie, ale v Egypte pred arabskou inváziou boli aj Kresťania. Hovorilo sa im Kopti. Túto formu Kresťanstva založil v Egypte svätý Marek. Dnes títo Kresťania v Egypte zažívajú peklo, hlavne od islamských fanatikov a radikálov. Zaujímavé je na tom to, že používajú jazyk, ktorý vychádza zo starovekej Egyptčiny, hoci ich písmo vychádza z gréckeho písma.

Po stopách solúnskych bratov

Možno o tom viete aj vy, ale nedá mi to, aby sme si nepripomenuli prvých slovanských Kresťanov. Myslím týmto na slovanské Kresťanstvo, ako také a to zapísané v Hlaholike, neskôr Cyrilike. Ako už z názvu vyplýva, zameriame sa hudobne na učenie solúnskych bratov Cyrila a Metoda.

Mimo tých, ktorí navštevujú pravoslávne omše niektorí ľudia ani nepočuli staroslovanský jazyk, ani ich kresťanskú hudbu a ani nevedeli, ako znie. Narážam týmto na cirkevnú Slovančinu, ktorá sa zaraďuje do tej istej podskupiny, ako Bulharčina. Napriek tomu tu môžeme nájsť aj nejaké tie stopy po Rusínčine, Ukrajinčine a ďalších slovanských jazykoch. Samotné mesto Solún (dnešné Thessaloniki) nebolo slovanským mestom, ale patrilo pod byzantskú (východorímsku) ríšu, čo je dnešné Grécko. Nedá sa ale pripustiť to, že na tomto území žilo slovanské etnikum. Nevie sa ale, či Cyril a Metod boli Slovania. Každopádne ovládali tento jazyk. Keďže toto učenie k nám prišlo z Grécka je pochopiteľné, že spevy boli aj v Gréčtine. Napriek tomu som sa rozhodol, že zameriam pozornosť na tie slovanské spevy, že odprezentujem to slovanské a nie grécke. Ako dôvod môže poslúžiť aj to, že poznám ľudí, ktorí sa zaujímajú práve o byzantské kresťanské spevy v cirkevnej Slovančine.

Zem kráľov

Názov štátu Radžastan môžeme preložiť, ako zem kráľov. Tento štát je najväčší zo štátov v podľa rozlohy v Indii. V takomto štáte žije množstvo etnických skupín, hoci je to veľmi nehostinná oblasť. Tento štát sa totiž nachádza na púšti Thar čo vytvára dojem, že etniká, ktoré tam žili to vôbec nemali ľahké. Medzi etnikami, ktoré tu žili sú aj Cigáni. Práve tento štát sa považuje za hlavný štát, odkiaľ prišlo k nám rómske obyvateľstvo. Čo sa týka Radžastančiny a Rómčiny je pravda, že patria do tej istej jazykovej skupiny. Rómčina do svojho jazyka absorbovala aj slová z Perzštiny, Arménčiny, či Gréčtiny.

Na záver nezaškodí si vypočuť hudbu radžastanských kmeňov.

Cesta do Balučistanu

Balučistan je región, ktorý leží na území troch štátov (Pakistanu, Afganistanu a Iránu). Je to hlavne púštny a horský región oblasti týchto troch krajín. Ľudia tu používajú Balučtinu, ako hlavný jazyk. Balučovia sú nomádsky národ, ako môžete počuť aj na ich hudbe. Paradoxom je aj to, že ich hudba sa nepodobá žiadnej hudby zo spomínanej krajiny, v ktorých toto etnikum žije. V Pakistane pre dorozumievanie sa s ostatnými etnikami používajú Balučovia Urdčinu, čo je úradný jazyk v Pakistane Čo sa týka Balučtiny, patrí medzi Iránske jazyky.

O ich hudbe sa mi nič nanešťastie nepodarilo nájsť, no hudobnú ukážku som našiel.

Druhá návšteva krajiny vychádzajúceho slnka

Už som na tomto blogu priblížil Japonsko, ale len jeho jednu z tradícii a to je japonské bubnovanie. Konečne nadišiel čas aby som tu priblížil japonskú hudbu tak, ako si ju predstavujeme, hoci sme ju nepočuli. Chcem tým poukázať na určité omyly medzi čínskou, japonskou hudbou a inými ázijskými tradíciami vrámci hudby. Prečo je to tak?

Japonská kultúra bola ovplyvnená čínskou kultúrou, hoci jazykovo len niekoľko slov znie čínsky, no znaky sú tie isté. Okrem čínskych znakov Japončina používa ešte dva zapisovacie systémy. Pozor, Japonci používajú tradičné čínske znaky, no medzi nimi sú aj vlastné čínske znaky, ktoré sa vyskytujú len v japonskom systéme Kandži. Okrem toho existuje ešte slabikové písmá Hiragana a Katakana. To posledné sa používa väčšinou pri cudzích (hlavne anglických) slovách.

Názov krajiny znamená “krajina vychádzajúceho slnka”, keď si vyložíme význam čínskych znakov. Vďaka rôznym čínskym dialektom a iným jazykom poznáme túto krajinu tak, ako ju poznáme, čiže Japonsko, alebo aj, ako krajinu vychádzajúceho slnka. Sú to ostrovy v Japonskom mori, kde sa ľudia živia hlavne rybami a rôznymi pre nás čudnými jedlami. Voľakedy aj ja som mal Sushi obdobie. Toto obdobie súviselo aj s istou japonskou hrou, na ktorej letela celá komunita nevidiacich. Naprogramoval ju jeden pätnásť ročný Japonec a hoci niektoré veci neboli ešte do Angličtiny preložené, u niektorých hráčov táto hra predstavovala pre nich Japonsko, ako úžasnú krajinu. Veď aj ja som isté obdobie počúval J-pop (japonský Pop), no občas sa mi podarilo naraziť aj na ich tradičnú hudbu. Veľmi dobre viete, že v mojom prípade si nájdem cestu k nejakej krajine cez ich tradičnú hudbu alebo hudbu, ktorá má tradičné prvky, príkladom sú balkánske, či arabské krajiny a mnohé iné. Japonsko spolu s ďalšími krajinami Ďalekého východu rastie industriálne tak, že ich kultúra postupne stráca na hodnote, Južná Kórea je toho dobrým príkladom. Paradoxom môže byť Grécko, kde si kultúru vážia do teraz, ale s ekonomikou sa nevedia pohnúť dopredu.

Na druhej strane v Japonsku určite existuje skupina ľudí, ktorá si váži tradície tejto krajiny. My z japonského sveta poznáme hlavne japonskú elektrotechniku, japonské video hry, alebo Kimono. Niektorí ľudia poznajú aj japonské čaje, zenový Budhizmus, alebo milovníci bojových umení aj Džudžucu (u nás nesprávne Džiudžicu), Ajkido, Karate, alebo Džudo. A čo japonskí Samuraji a Seppuku (Harakiri)? Alebo atómové bomby hodené na Hirošimu a Nagasaki? Niektorým ľuďom sa vybavia aj japonské spoločníčky Gejše. Pozor, nie sú to prostitútky, ako by ste si boli mysleli. A čo napríklad japonské záhrady postavené na zenovom umení a Bonsaje, ktoré boli inšpirované čínskym Taoizmom? Veru, Japonsko je krajina protikladov a rôznych kontrastov.

Pri japonskej hudbe je zaujímavé aj to, že niektorí z potulných hudobníkov nevideli. Ďalšou zaujímavosťou sú nástroje, ktoré majú čínsky pôvod, ako som už spomínal. Na prvé počutie ani vy by ste určite nevedeli rozlíšiť, či to je čínska hudba, japonská hudba, alebo kórejská, či vietnamská. Keď si to mám porovnať pocitovo, japonská hudba sa mi javí byť na rozdiel od čínskej, akoby viacej otvorená. Slovami sa to opísať nedá. Radšej poslúži ukážka autentickej japonskej hudby.

Talianske Liscio

Keď som tu spomínal francúzske Valčíky, napadol mi ešte jeden hudobný žáner, no z inej oblasti trochu na východ od Francúzska. Ide o Taliansko a o jeho severnú oblasť. Práve tam vznikol hudobný žáner, ktorý sa nazýva Liscio. Je to podľa mňa opäť nejaké bálové zoskupenie podobne, ako Musette. Čo sa ale týka Talianov, typické pre ich bál Liscio, ktorý sa zo severu krajiny rozšíril po celom Taliansku ďalej sú typické Polky, Mazurky a Valčíky. Samozrejme, nesmie chýbať akordeón, ako aj elektrická gitara, bicia sada, basová gitara a talianska ľahkosť. Neveríte, presvedčte sa sami.

Nasleduje zmäs rytmov Liscia, ktoré spomínam vyššie.

Parížsky Valčík

Ak sa spomenie “world music” a “Francúzsko”, každému na um prídu interpreti väčšinou z afrických krajín, ktorí práve v tejto krajine začali svoju hudobnú kariéru. Nečudujem sa im, preto že v tých časoch, keď sa títo umelci narodili, rodičia im nedovolili stať sa hudobníkmi.

Nájdu sa ale ľudia, ktorí si predstavia to pravé francúzske. Či to je dobre známy Chanson, alebo francúzske valčíky. Nazývajú sa aj Valse musette. Tento žáner vznikol koncom devätnásteho a začiatkom dvadsiateho storočia v Paríži. Dokonca tento hudobný žáner nechtiac preslávila aj hudba k filmu Amélia. Na druhej strane aj bez akejkoľvek znalosti o tomto filme by tento Valčík bol práve to, čo mi okamžite asociuje mesto módy. Akoby tam bola zachytená pravá atmosféra tohto mesta, bez turistov, len s Francúzmi. Na druhej strane určite si nejakí turisti vypočuli nejakého pouličného akordeonistu hrajúceho tento hudobný žáner. Ak ešte stále netušíte, čo to je za Valčík, tu je jeho ukážka.

Kto je poslom hudby etnika Garifuna?

Už som na tomto blogu spomínal etnikum Garifuna, ktoré obýva krajiny, ako Belize, Guatemala, Nikaragua, či Honduras. Práve z poslednej menovanej krajiny je Aurelio Martínez. Potom, čo zomrel vo veku asi štyridsiatych rokoch známy hudobník z etnika Garifuna, Andy Palacio, Aurelio Martínez prebral jeho miesto v reprezentácii a v sprostredkovaní hudby etnika Garifuna.

Čo to je za etnikum? Garifuna je mix Západoafričanov, pôvodných Karibov a Aravakov. Keď som prvý krát narazil na ich hudbu, pripomínala mi niečo africké. Až keď som sa dozvedel, čo to je za etnikum, bol som prekvapený. O rok na to som sa dozvedel o smrti speváka z Belize Andyho Palacia. Práve jeho hudba bola, ako prvá, ktorá mi ukázala cestu k tomuto etniku. Asi pred dvoma rokmi sa mi podarilo naraziť práve na Aurelio Martíneza, ktorý reprezentoval toto etnikum, ale bol z Hondurasu. To mi ale vôbec nevadí. Hlavné je to, že etnikum Garifuna má opäť človeka, ktorý môže priniesť svetu jeho hudbu.

Marimbový orchester

Keď som počul hudobný nástroj, ktorý poznáme pod názvom marimba, okamžite mi to evokovalo niečo exotické. Najprv som si myslel, že tento hudobný nástroj pochádza z Afriky.

Mal som trochu pravdu, ale aj nie. Marimba síce vznikla z hudobných nástrojov, ktoré majú pôvod práve v Afrike a to práve tam, odkiaľ transportovali otrokov. S nimi transportovali zrejme aj marimbu. Najprv si ju zamilovali pôvodní Májovia a neskôr aj iní ľudia. Existujú rôzne marimbové orchestre v celej strednej Amerike a tiež v niektorých mexických štátoch, no Guatemala ho považuje za symbol svojej krajiny. Ak neveríte, môžete sa presvedčiť.

Na záver ešte dodám, že marimba sa teší veľkej popularite aj v novej klasickej hudbe.