Na území Kartága

Kartágo bola fénická ríša založená v severnej Afrike. Neskôr ju dobyli Rimania, potom tu prišli germánski Vandali, neskôr Byzantínci (východní Rimania, alebo Gréci), potom Arabi, Francúzy, či osmanskí Turci. V súčasnosti je časť Kartága umiestnená na území Tuniska, ako jedna z častí hlavného mesta Tunis.

Čo vieme o Tunisku? Tunisko je malá krajina v Severnej Afrike. Okrem Arabov tu taktiež žijú aj Berberi a ako som v úvode článku vysvetľoval, na tuniskom národe sa podpísali aj európske vplyvy, hlavne francúzske, ale aj Taliani tiež zanechali určité stopy. Veď stačí sa preplaviť cez Sicílsky prieliv a talianska Sicília je hneď za ním. Tuniská Arabčina patrí medzi západoarabské dialekty (Maghribi), ale je tiež príbuzná z Maltčinou, ktorá patrí do tej istej jazykovej skupiny, ako Arabčina. Zaujímavé je na tom to, že len tuniský dialekt je podobný Maltčine, zatiaľ čo napríklad Maročania, či Egypťania jej nerozumejú. Tunisko je taktiež jedna z dovolenkových destinácii, hoci po niektorých nepríjemných udalostiach do Tuniska chodí menej turistov, ako voľakedy. Veľa zvykov, ako som už spomínal prebrali tuniskí Arabi od Európanov a istý cestovateľ dokonca spomenul aj to, že niektoré rodiny majú aj psy. V Egypte, či v celom arabskom svete je pes považovaný za nečisté zviera, preto mačky si tam prídu na svoje.

Tu nasleduje ukážka tradičnej tuniskej hudby, kde okrem tradičných perkusii budete počuť aj tradičné tuniské gajdy mizwad (alebo mezoued). Pozor, Mezwed je aj tuniský hudobný žáner populárnej hudby. Okrem arabských vplyvov tu budete počuť, ako inak, určite aj niečo berberské.

Advertisement

Do krajín nových detektívok

Určite ste si všimli, že najčastejšie detektívky píšu autori zo Švédska a Nórska. Pomaly sa končí posledný zimný mesiac a keďže na severe Európy v niektorých oblastiach bývajú zimy dlhé, rozhodol som sa po nejakom čase opäť zavítať na škandinávsky polostrov. Okrem toho sú tu aj iné asociačné dôvody. Keď niekomu na um príde zima, môžu sa mu vybaviť aj severské oblasti, možno aj Vikingovia (či Variagovia) a staroseverská kultúra. Aj ja som sa istý čas touto staroseverskou germánskou kultúrou zaoberal. Či to boli runy, alebo Valkýry, bola to každopádne ich kultúra. Bral som to skôr, ako akýsi humor pre moje poviedky, či ako výsmech rôznych pangermánskych názorov takých osobností, ako bol napríklad Richard Wagner. Napriek tomu, že je reformátorom opery inšpiroval svojimi myšlienkami a hudbou Adolfa Hitlera a pri tretej nemeckej ríši netreba zabúdať ani na to, že niektorí predstavitelia SS milovali starogermánsku mytológiu. To ale nie je pravý obraz severských krajín, ani slávne detektívky od švédskych a nórskych autorov nemôžu vytvoriť obraz skutočného škandinávskeho severu. Čo napríklad taký Grieg? A skupina Abba? Je určite toho viacej, čo je známe vrámci Švédska a Nórska, dokonca ich jazyky sú veľmi gramaticky príbuzné Angličtine, takže sa nečudujte ani tomu, že sa Švédi a Nóri výborne dokážu naučiť Angličtinu. Možno je to aj preto, preto že Vikingovia kolonizovali aj Britské ostrovy. Nech je, ako chce, no to ešte nie je zlomok úplne všetkého.

Tradície sú v dnešnej globalizačnej dobe dôležité a preto sa na ne teraz pozrieme. Začneme najprv vo Švédsku:

Ďalej bude nasledovať Nórsko, ktoré má, akoby ste to aj očakávali podobné črty v hudbe, ako Švédsko. Netreba zabúdať ani na to, že samotný Grieg vychádzal z tradičnej nórskej tradície. Tu je teda pravá nórska tradícia.

Skákajúca blcha z Havajských ostrovov

Ak si preložíte do Havajčiny slovo “skákajúca blcha” zistíte, že to vlastne znamená “ukulele”. Tento strunový hudobný nástroj, ktorý pripomína malú gitaru so štyrmi strunami získal si nie len na Havaji veľkú obľubu, ale aj v našej populárnej hudbe. Tento hudobný nástroj nemá ale havajský pôvod. Asi v 19. storočí na Havajské ostrovy priplávali Portugalci z Madeiry a Kapverd. Priniesli zo sebou aj svoje malé gitary, ako napríklad machete, cavaquinho, alebo rajão, či Timple. Havajčania si tento hudobný nástroj upravili a zjednodušili aj ladenie a tak si Ukulele získalo nie len obľubu na týchto polynézskych ostrovoch, ale sa jeho popularita šírila vďaka tejto jednoduchosti do celého sveta.

Keďže aj ja sám hrám na ukulele, tu sú moje skúsenosti. Pamätám si na to, keď som ho mal. Isté obdobie som sa začal zaujímať aj o gitaru, no ukulele ešte stále bolo opustené, ako stroskotanec na malom tichomorskom ostrove. Pri gitare som pochopil, že struny musím chytať bližšie k tónom, v ktorých sú naladené prázdne struny. Už len pár rokov ostávalo od toho, aby som sa dozvedel, že niekto z mojich kamarátov na internete vie hrať na ukulele a že veľmi rýchlo sa to naučil. To ma prekvapilo a tak som si našiel nejaké videá, ako naladiť sopránové (pôvodné) ukulele. Prezradím, že štandardné ladenie zdola nahor je G C E A, všetko v jednej oktáve. Keďže som už mal spomínané skúsenosti s hrou na gitare, pustil som sa raz do objavovania a hneď som prišiel na to, prečo sa tak jednoducho dá na ukulele naučiť hrať. V dnešnej dobe ukulele môžete počuť aj v rôznych populárnych piesňach. Dnes môžete kúpiť ukulele od 20 €, no sú aj ukulele, ktoré môžu stať až 122 €. Existuje sopránové ukulele, potom koncertné ukulele (ladenie G4 C4 E4 A4, môže sa používať aj ladenie a4 d4 Fis4 h4), ďalej tu máme tenorové ukulele má rovnaké ladenie, no a baritónové ukulele je v ladení (D3 G3 H3 E4). Niekedy namiesto noty G4 sa zvykne použiť aj nota G3.

Poznámky ku označeniu nôt: Snažím sa tu používať štandardný anglický notačný systém so slovenskými úpravami pre lepšie porozumenie, preto že video v Slovenčine, ako si naladiť Ukulele je hľadať trochu ťažšie. V Angličtine sa stretnete aj s označením B. To je naša nota H v prípade, že by vás to mohlo zmiasť.

Pokiaľ by vám toto označenie robilo problém, možno vám pomôže toto video v Angličtine. Ak nebudete rozumieť stačí len, ak sa budete pozerať a počúvať.

Na záver tu nasleduje video síce len so skomponovanou hudbou do pozadia pre ukulele, ale predsa vás môže navnadiť na to, aby ste si svoje ukulele zakúpili.

Kajagüm, národný nástroj kórejského ľudu

Kajagüm (alebo Gayageum) je tradičný hudobný nástroj kórejského národa. Hoci je na kórejskom polostrove situácia, aká je, je to jeden národ a tento hudobný nástroj, ako aj ich ďalšie tradičné prvky spája tento rozdelený národ.

Ani Kajagüm nie je tradičný kórejský hudobný nástroj. Podobá sa totiž na japonské Koto, či čínsky Gučeng. Je to strunový hudobný nástroj, ktorý môžeme zaradiť medzi Citary. Sú to teda hudobné nástroje, ako bavorský Zither (či citara), alebo môže tvarom pripomínať aj náš cimbal, či iránsky santur. Môže mať 12 strún, no niektoré druhy tohoto hudobného nástroja zvyknú mať až 21, či viac strún. Na tento hudobný nástroj sa hrá väčšinou, keď sedíte na zemi s prekríženými nohami. Vrch nástroja je na vašom pravom kolene a spodok na dlážke. V súčasnej modernej dobe existuje aj stojan, či stolička, takže aj takto môžete hrať na kajagüm. Ľavou rukou brnkáte na struny, pravou naťahujete a púšťate struny, čím vytvárate rôzne ornamenty. Čo sa týka ladenia, tento hudobný nástroj môže mať veľa ladení.

Nasleduje video s hrou na tomto hudobnom nástroji.